Staré kráľovstvo - Články

Neoficiálne plagáty k New moon

Sat, 18 Apr 2009 15:52:23 +0200

Hľadala som na nete a našla som nejaké plagáty k New moon, a tak som si povedala, že ich sem pridám. Ak by ste sa na ne chceli pozrieť, nájdete ich v galérii v zložke Twilight.

1. kapitola: Musím odísť!

Fri, 17 Apr 2009 22:55:58 +0200

Musím ísť!

Takže, je tu prvá kapitola mojej novej poviedky Keď nevieš nájsť cestu. No, neviem čo si o tom myslieť. Je to prvýkrát, čo sa pokúšam o vlastnú tvorbu, tak neviem či je to dobré.Myslím, že to nechám na posúdenie vami.

"Mami?" Ako každý nedeľňajší večer som spolu s mamou a otcom sedela pri telke a sledovala rôzne bláznivé komédie. Mala som tieto dni rada. Každý krát sme sa hrozne nasmiali. Dnešok bol však výnimkou. Nenašla som v sebe tú silu ďalej sa pred nimi pretvarovať a robiť, že sa nič nestalo, keď moje vnútro zomieralo. Nemohla som sa smiať, jesť, existovať. Bez neho už nie. Ani plakať som už nedokázala, bola som prázdna. Len telesná schránka sediaca v miestnosti so svojimi zabávajúcimi sa rodičmi. A tak som sa konečne odhodlala položiť otázku, nad ktorou som rozmýšľala už týždeň, 4 hodiny a 25 minút.

"Hm?"

"Chcela by som ísť aj tieto prázdniny k Belinde." Udivene sa na mňa pozrela. Dokonca aj otec odvrátil zrak od obrazovky. Obidvaja dobre vedeli, že som si už mesiac pred začiatkom prázdnin stanovila presný program svojich činností a rozhodne do nich nezapadal odchod k Belinde. To čo im však stále unikalo bolo to, že som chcela svoj čas tráviť s ním, ale on má už o zábavu postarané. Vlastne odchod bol to najlepšie riešenie tejto situácie. Viem, že to môže vyzerať ako útek pred problémami, ale ja to už nedokážem znášať. Potrebujem skrátka len čas. Čas, aby to prebolelo. A kde by sa mi to mohlo podariť lepšie ako na vidieku?

Belinda je mladšia sestra mojej mamy, ale keďže má len 27, tak oslovenie teta odmieta.

Po prvýkrát som u nej bola na prázdninách asi v svojich desiatich rokoch, keď rodičia museli nutne odcestovať a mňa nemohli zobrať so sebou. Od tej doby tam chodím každý rok. Až tieto prázdniny som chcela urobiť výnimku.

"Prečo? Veď ste si chceli s Alexom užiť prvé spoločné prázdniny." Len počuť jeho meno mi spôsobovalo neskutočnú bolesť. V tejto chvíli som skutočne vďačná, že už nedokážem plakať. Môj výraz však musel prezradiť, že niečo nie je v poriadku, pretože mama ihneď spozornela.

"Stalo sa medzi vami niečo?" Aká jednoduchá otázka a predsa je pre mňa odpovedať až príliš ťažké.

"Rozišli sme sa." Povedala som to potichu s pohľadom zapichnutých do koberca. Keď moje slová dozneli, rozhostilo sa ticho. Vlastne sa mi zdalo, že otec stíšil hlas na televízore, aby mohol lepšie počuť.

"Oh, zlatko, to je mi ľúto." Prišla ku mne a objala ma. Nevydržala som to a rozvzlykala sa. Čo na tom, že slzy neprichádzali? Bolo to už viac ako päť hodín čo som neplakala, a tak to na mňa doľahlo. Mama ma kolísala v náručí a hladkala po hlave.

"Neboj sa, všetko bude zase v poriadku. Musíš tomu dať len čas. A ani sa nenazdáš a objaví sa tu niekto iný. Niekto, kto si ťa naozaj zaslúži a bude ťa milovať." Nechcela som si pripustiť jej slová. Viem, že má pravdu, ale v tejto chvíli to bola tá najhoršia pravda na svete. Nechcela som nikoho iného.

"Mám teda zavolať Belinde, že k nej prídeš?" To bolo prvýkrát čo sa otec ozval. Vedela som, že z toho, že chodím s Alexom nie je nadšený. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ho nemal rád a teraz sa pravdepodobne aj potešil, ale nechcel to dávať najavo a tak radšej mlčal.

"Áno prosím. A povedz, že prídem v piatok." Postavil sa a prešiel do kuchyne, kde sme mali telefón. O chvíľu sa už naším domom rozliehal zvuk tichého otcovho hlasu. Ja som aj naďalej zostala sedieť v maminom náručí.

***

"Dávaj na sebe pozor a sľúb mi, že okamžite ako dorazíš mi zavoláš." Stála som na autobusovej zastávke ovešaná tromi veľkými cestovnými taškami a čakala kým ľudia predo mnou nastúpia do autobusu. Otec sa ponúkol, že ma tam zavezie, ale to som okamžite odmietla. Potrebovala som si utriediť ešte niektoré veci než prídem k Belinde.

"Mami, každý rok tam chodím na prázdniny, tak nechápem ..." Jej výhražný pohľad vo mne uzemnil akékoľvek protesty, "fajn, hneď ako budem môcť ti zavolám." Dodala som zmierlivo.

"Nechceš si to predsa len rozmyslieť? Vieš, mohla by si ísť s nami do Paríža a ..."

"Oci, už sme sa o tom rozprávali. Potrebujem nachvíľu vypadnúť a vidiek je to najlepšie miesto. Bude mi tam dobre, tak ako vždy." Povzdychol si, ale prikývol.

"Fajn, tak sa tu majte pekne." V rýchlosti som ich ešte objala a rýchlo som nastúpila. Moje tri batožiny otec hodil do kufra autobusu za pomoci šoféra a potom som už videla len vzďaľujúce sa siluety mojich rodičov z okienka. Nasadila som si slúchadlá a pozorovala ubiehajúcu krajinu.

Milujem prírodu a všetko s ňou spojené, a preto som sa na každé prázdniny tešila ešte viac ako ostatné deti. Vedela som totiž, že ich strávim na tom najúžasnejšom mieste na svete. Teraz som si však akosi nedokázala vychutnávať nič z toho. Len som sedela a neprítomne sa pozerala z okienka.

Myseľ my opäť zaplavili spomienky. Spomienky na neho.

"Ahoj, máš tu voľné?" Sedela som v autobuse a prehrabávala sa v taške, márne dúfajúc, že predsa len ten mobil nájdem, keď ma niekto vyrušil. Otrávene som zdvihla hlavu a v duchu som nadávala. Bola by som radšej sedela sama. Je to oveľa pohodlnejšie. Keď som však zazrela svojho narušiteľa, trocha som sa zarazila. Tento chalan bol vážne veľmi pekný. Hnedé vlasy ostrihané nakrátko mal nagelované, trocha užšie pery mal skrútené do akéhosi úškľabku a svoje hnedé oči upieral na mňa. Až príliš horlivo som začala prikyvovať na súhlas.

"Vďaka." Sadol si ku mne, no ďalej mi nevenoval pozornosť. Sklamaná som sa opäť vrátila k prehľadávaniu obsahu svojej tašky. Musela som aj pár kníh vytiahnuť, pretože som ju mala dosť preplnenú. Nepekne som zanadávala, keď autobus prudko zabrzdil a mne sa všetko zosypalo na zem. Než som však stihla odložiť tašku a zohnúť sa, aby som si tie knihy mohla pozbierať, objavili sa v rukách môjho záhadného suseda. Začudovane som naňho pozrela. Na tvári mal zase ten svoj úškľabok.

"Myslím, že toto je tvoje." Ukázal na knihy vo svojich rukách. Môj zrak na chvíľu zaletel k nim, no o chvíľu už zase visel na mojom susedovi.

"Vďaka."Odpovedala som mu a vzala si ich späť. Začala som si ich pomaly ukladať do tašky. Svoj mobil asi už neuvidím.

"Prečo si ich vlastne vyťahovala?" Spýtal sa ma.

"Nemôžem nájsť mobil. Myslím, že som ho stratila, pretože už od obeda ho nemôžem nájsť, ale stále dúfam, že som ho len založila. Nechcem si ani predstaviť ako zareagujú naši, keď im to poviem. Mala som ho len tri mesiace." Nešťastne som si vzdychla.

"Nenechala si ho niekde v škole? Trebárs pod lavicou? Alebo v nejakej učebni?" Bol zlatý ako sa mi snažil pomôcť.

"Nie, všetko som niekoľkokrát prehľadala. Pravdepodobne mi vypadol cestou do školy."

"Alebo ti ho niekto zobral."

"Áno, aj to je možné. Lenže to už zistím len veľmi ťažko."

"Nebuď taká deprimovaná. Život ide predsa ďalej."

"To povedz našim."

Celú cestu sme sa rozprávali. Prebrali sme snáď všetky témy, na ktoré sme si spomenuli. Skončili sme, až keď autobus zastavil na mojej zastávke a ja som musela vystúpiť.

Ten deň bol jedným z mojich najšťastnejších. Stretla som svojho princa, čo viac si človek môže priať? Jedine, aby mu to šťastie vydržalo.

Autobus konečne zastavil a ja som sa aj s taškami ocitla sama na stanici. Keďže som Belindu nikde nevidela, sadla som si na lavičku. Prečo tu ešte nie je? Veď vedela o koľkej prídem.

Vytiahla som z tašky mobil a pozrela sa na display. Žiadny zmeškaný hovor ani žiadna smska. To na mňa zabudla? Nestihla som si vytvoriť žiadne ďalšie teórie, pretože ma vyrušil zvuk motoru. Priamo predo mnou zastavila nablýskaná motorka. Človek čo na nej sedel si dal dole helmu a pozrel na mňa. Sedel na nej chalan asi tak starý ako ja, možno starší. Jeho čokoládovo hnedé vlasy s blond melírom mal trocha dlhšie a len tak pohodené okolo hlavy. V modrých očiach mu hrali veselé ohníčky a ostro rezané rysy tváre doplňoval široký úsmev.

"Ty si Carrie Darsonová?" Spýtal sa ma.

"Áno."

"Som Jason Dirck, ale všetci mi hovoria Jessie. Belinda ma po teba poslala. Nečakáš dlho?"

"Nie, som tu asi päť minút. Ale prečo po mňa neprišla sama?"

"Musela ísť niečo vybaviť na úrad. Zabudla, že je to dnes, takže sa ti ospravedlňuje, ale vraj keď sa vráti, tak ti to vynahradí."

"Aha." Nič iné čo na to povedať ma nenapadlo.

"Tak, mohli by sme ísť, nie? Myslím, že tu nechceš prespať."

Chystal sa zobrať moje tašky, no keď videl ich množstvo, na chvíľu sa zarazil.

"Myslím, že toto bude asi problém." Povedal po chvíli.

"No, to bude. Prečo si vlastne prišiel na motorke?"

"Je to môj miláčik. Ale neboj sa, ja to vyriešim. Len si zatelefonujem a všetko bude v poriadku." Vytiahol si mobil a asi päť minút sa s niekým vybavoval. Ja som len ďalej znudene sedela na lavičke a čakala.

"Tak, nevadí, keď počkáme ešte päť minút?" Spýtal sa, keď zaklapol telefón.

"V pohode."

Zliezol z motorky, odstavil ju kúsok od nás a prisadol si ku mne. Chvíľu sme len tak sedeli. Po chvíli však prelomil ticho. Zrejme je to ten typ, čo musí stále niečo mlieť.

"Chodíš sem každý rok?"

"Áno."

"To ja som tu po prvý raz. Naši si chceli urobiť prázdniny a ja som im trošku prekážal." Zrejme si na niečo spomenul, pretože sa zachechtal. Musela som sa usmiať. Bol ako malé dieťa.

"Samozrejme mi to vôbec neprekáža. Dokonca som rád, že som tu, pretože strýko mi dovolí všetko čo si zmyslím, a že ja tých blbostí navymýšľam." Zase sa zachechtal.

"A kto je tvoj strýko? Možno ho poznám." Spýtala som sa.

"Robert ..." Nestihol dokončiť, pretože som ho prerušila.

"Ellber?"

"Áno. Poznáš ho?" Spýtal sa.

"Jasné, že ho poznám. Vždy, keď som sem prišla, strávila som uňho celé dni. Niekedy mi Belinda dokonca vyčítala, že ju zanedbávam."

"Čo ste robili?"

"Učil ma jazdiť na koni. Minulé leto ma dokonca pripravoval na závody."

"Vyhrala si aspoň?"

"Nie, nezúčastnila som sa ich."

"Prečo?"

"No, to je trochu zložité."

"Myslím, že by som to dokázal pochopiť."

"No, ja ... totiž, spanikárim, keď sa na mňa pozerá veľa ľudí." Povedala by som trocha rozpačito.

"Takže to je jediný dôvod prečo si sa nezúčastnila tých závodov?"

"Hm, no áno."

"Máš rada kone?"

"Milujem ich."

"A chcela by si jazdiť? Myslím závodne."

"Už som ti povedala, že ..."

"Áno, viem, máš trému pred ľuďmi. Ale keby si zabudla na ľudí, chcela by si závodiť?"

"Samozrejme, že áno, ale to je nemožné. Na tie pohľady sa nedá zabudnúť." Povzdychla som si.

"Všetko sa dá, len musíš chcieť." Povedal tajomne a žmurkol na mňa.

Kronika rodu Spiderwickov (film)

Fri, 17 Apr 2009 22:11:39 +0200

Žáner: Dobrodružný, Fantasy, Rodinný

Réžia: Mark Waters

Scénár: Kare Kirkpatrick, David Berenbaum, John Sayles

Hrajú: Joan Plowright, David Strathairn,
Seth Rogen, Martin Krátky, Jordi Benattar, Tod Fennelly, Mariah Inger, Jeremy Lavallé ,Lise Durocher-Viens, Tyler Patrick Jones, Kyle Switzer,

Hudba: James Horner

Názov (zahraničie): The Spiderwick Chronicles

Názov (Slovensko): Kronika rodu Spiderwickú

Názov (Česká republika): Kronika rodu Spiderwicků

Jazykové verzie: anglická, česká, maďarská, poľská
Titulky: české, anglické, slovenské, poľské, chorvátske, rumunské, srbské, slovinské, maďarské, arabské, bulharské, grécke, islandské, portugalské
Premiéra SR: 20.3. 2008

Premiéra v ČR: 20.3.2008

Premiéra USA: 14.2. 2008

Minutáž: 95 min.

obsah

Dom prastrýka Spiderwicka, do ktorého sa súrodenci Jared, Simon a Mallory práve prisťahovali, vyzeral už na prvý pohľad veľmi záhadne. A druhý pohľad im stačil k tomu, aby vytušili, že ich na tejto adrese čaká najväčšie dobrodružstvo ich života. Kronika Rodu Spiderwickovcov ja adaptáciou populárnej rovnomennej knižnej série, v ktorej ožíva fantastický svet obývaný ešte fantastickejšími bytosťami. Pre ich návštevu nepotrebujete ani čarovné skrinky ani vlaky odchádzajúce z neexistujúcich nástupíšť. Ten svet je totiž oveľa bližšie, ako si myslíte.

Keď najzvedavejšie z detí, Jared, nájde v jednej z izieb knižku, na ktorej je rukou písaná poznámka: "Nech sa to nikto nikdy neopováži čítať", pochopiteľne ju okamžite otvorí. Autor - jeho strýko Arthur Spiderwick - v nej popisuje magické bytosti, ktoré žijú okolo jeho jemne strašidelného sídla. Prešibaného pľuvača Hogsqueala, bandu nebezpečných goblinov, nádherné víly a tajomných škriatkov ale môže vidieť iba ten, kto sa na nich pozerá cez čarovný "kameň na pozeranie" alebo ten, komu uviazol v oku pľuvačov pľuvanec. Kniha ale nie je iba sprievodcom po alternatívnom svete a jeho obyvateľoch, ale zároveň v sebe skrýva zdroj moci nad ním. I preto sa o jej získanie snaží zlobor Mulgarath, jeho najnebezpečnejší obyvateľ. A bude na Jaredovi, Simonovi a Mallory, aby pred ním zachránili nielen túto ríšu fantázie ale aj samých seba.

Režiséra Marka Watersa (Medzi nami dievčatami, Protivné sprosté dievčatá) nadchla predstava nakrútiť dobrodružný príbeh, ktorý je na jednej strane fantasy a na strane druhej pevne ukotvený v realite a súčasnosti. "S našimi hrdinami sa môže stotožniť každý detský divák. Proti svojej vôli sa presťahovali do nového domu a neznámeho prostredia, ktoré krok za krokom skúmajú a objavujú. To prežil hádam každý z nás, vrátane pocitu, že v našom svete okrem nás žijú rôzne zvláštne bytosti, ktoré nevidíme", hovorí Waters. Zvedavé dvojčatá Jareda a Simona si zahral Freddie Highmore (Karolko a továreň na čokoládu), ich staršiu sestru s opatrovateľskými sklonmi Sarah Bolger (In America), na svoj vek veľmi skúsení herci. Všetkým trom súrodencom zdatne sekundujú počítačovo animované monštrá, ktoré priviedol na svet multioscarový tím "trikárov" zo slávnej spoločnosti Industrial Light & Magic.

"Strašidelné domy skrývajúce mnoho tajomstiev, fantastické svety s množstvom úžasných bytostí - to všetko lákalo nás, keď sme boli malí a myslím, že deti sa od tej doby nezmenili," hovorí producent Mark Canton.

reakcie

Vypadá to, že fantasy svět hollywoodské tvůrce stále neomrzel. Bohužel, diváky zřejmě ano. Přinášíme vám recenzi propadáku, jehož kvalita převyšuje to nejlepší z Letopisů Narnie a klidně si do kapsy strčí i Ohnivý pohár.

Stejně jako 80. a 90. léta patřila sci-fi filmům, patří počátek 21. století žánru fantasy. Tenhle boom způsobil Pán prstenů, který však nastolil laťku tak vysoko, že se jí doposud nepodařilo překonat. Tvůrci se již mnohokrát opařili v touze nahrabat si co nejvíc peněz, že jsem si zvykl nic neočekávat. Kronika rodu Spiderwicků sice není žádný převrat, ale místy vás vtáhne do světa nadpřirozených bytostí tak dokonale, že jí odpustíte laciný příběh i místy nedokonalý scénář.

Všechno to začíná ve velkém a tajemném lese za městem, kde stojí velký bílý dům. Tam prastrýček Spiderwick objevuje nadpřirozené bytosti z našeho světa, které se bedlivě schovávají všem smrtelníkům. On má ale to štěstí, že mu začnou důvěřovat a tak píše knihu, kde dokumentuje všemožné druhy skřítků, elfíčků a zrůdiček. Dokonale popisuje jak vypadají, jak se chovají a co na ně působí. Bohužel, každý svět, i ten kouzelný, má jeden háček. Zlo a s tím i zlé nestvůry. Jedna z nich, Mulgarath, chce za každou cenu knihu dostat do rukou, aby podle ní mohla vyhladit všechny obyvatele kouzelného světa, včetně lidí. To se mu málem podaří, když se do Spiderwickova domu po 80 letech nastěhují prastrýcovi příbuzní. Na těch pak leží osud všech živých bytostí na Zemi. A věřte, že její zachraňování je docela záživná a místy zábavná podívaná!

Knížku jsem nečetl, takže vůbec netuším jak je s ní film konzistentní, ale jak sami vidíte, obsahově nejde o nic vyjímečného. Pod vedením Marka Waterse to však dopadlo vcelku dobře. Ten chlap má smysl pro pohádkový svět a jak už dokázal ve svých předchozích filmech, tak i pro rodinné trable. Ty ve filmu dělají největší dusno přičemž mě napadá, jestli to na dětské publikum není trochu příliš. Osobně si nedokážu představit průměrné 7 leté dítko, které ví, co znamená "pacifismus", což na druhou stranu může potěšit jejich rodičovský doprovod, který dík tomu nezůstane ošizený o dospělácké prvky.

Filmu možná škodí na fantasy žánr poněkud krátká stopáž. To způsobuje, že rozvoj postav není tak pečlivý a kdyby nějaká z nich přišla o život, vůbec bych ji nepostrádal. Z tohohle bahýnka, které způsobuje plytký scénář, místy kořeněný pěknými veršíky to vše zvedá herecké obsazení. Sice jsem se s žádnou postavou nesžil, ale také mi žádná nelezla krkem. Ani nevím, kdy se mi tohle u dětské fantasy stalo naposled. Všem vévodí Freddie Highmore, který si tu střihl hned dvě role. Zahrál dvojčata, která se od sebe liší jen svojí povahou.

To mě dovádí k vizuálním efektům, které má na triku Industrial Light & Magic spolu s Tippett studiem. Nejen, že nechali Freddieho odehrát dvojroli, ale veškeré bytosti nechali vytvořit přesně podle ilustrací z knižky. Celková úroveň je tak velmi vysoká. Vsadil bych se, že většina peněz padla právě na CGI. Všechno vypadá krásně pohádkově a fanoušky Harryho Pottera potěší Griffin, který je vystřižený jak z Vězně z Azkabanu. Ten se taky postará o jednu z nejúžasnějších scén filmu. Kam se na něj hrabe létající Eragon. Škoda jen, že jinak perfektní technické stránce chybí pořádná hudba.

Kronika rodu Spiderwicků tak stojí na parádních tricích a svižné akci. Rodiče potěší občas dospělé dialogy a děcka se spokojí s nádherně vykresleným pohádkovým světem a hláškujícími skřítky. Zamrzí jen krátká stopáž spolu s nevalným rozvojem postav. V celku se tak jedná o slušnou fantasy, která neurazí, ale ani nenadchne.

zdroj

TRAILER K FILMU KRONIKA RODU SPIDERWICKOV

Spriatelenie s Leilou

Thu, 16 Apr 2009 17:45:42 +0200

Máme tu úplne nové spriateľko a to s Leilou. S blogom iba začína, ale už teraz sa tešíme na jej tvorbu :D

2. kapitola: Začiatky bývajú ťažké 2. časť

Wed, 15 Apr 2009 21:01:20 +0200

Začiatky bývajú ťažké 2. časť

,,Prečo to robíš, Severus? Robí ti radosť, keď môžeš pozabíjať pár bezbranných muklov?"

,,Nestaraj sa láskovo do toho, do čoho ťa nič. Ty si žiješ svoj pohodlný život a nezaujímaš sa o to, čo sa deje vo svete. Už na škole to tak bolo. Keď si začala chodiť s Potterom, prestala si sa o mňa zaujímať. Bolo ti jedno ako sa cítim. A teraz ma obviňuješ? Nemáš na to žiadne právo. Snažím sa len prežiť."

,,Takže takto ma vidíš? Ty nevieš čo som si musela prežiť. Môj život rozhodne nie je rozprávka a nikdy nebol. Stále musím prekonávať nejaké prekážky a už ma to naozaj nebaví. Tebe stačí k prežitiu, keď lezieš do zadku Voldemortovi, no ja musím bojovať. A už nikdy nepovedz, že som sa o teba nezaujímala, pretože ja som bola s tebou, keď ťa všetci opustili. Ochraňovala som ťa aj napriek tomu, že ty si ma od seba odháňal. Mala som ťa rada ako svojho brata, ale ty si to všetko zničil."

,,Lenže ja som ťa miloval a stále ťa milujem."

Hľadela som naňho a on na mňa. Nevedela som čo mu mám odpovedať a myslím, že odpoveď ani nečakal. Vedel veľmi dobre, že nikdy k nemu nebudem cítiť nič viac ako priateľstvo.

,,No, zaspomínali sme si na staré časy a pekne pokecali, ale ja nemám veľa času. Bude najlepšie ak si zoberiem čo mi patrí a ty zabudneš na to, že si ma tu niekedy videla."

,,Je mi ľúto Severus, ale to nemôžem."

,,Ako chceš. Sama si si vybrala. Chceš boj? Budeš ho mať."

Len čo to dopovedal vyslal na mňa zaklínadlo, ktoré ma odhodilo na stenu. Nepekne som si narazila nohu a nemohla som s ňou poriadne pohnúť. Keď videl, že ten dopad nebol tak hladký ako si myslel, zrejme ho začalo hrýzť svedomie, teda pokiaľ vôbec niečo také má.

,,Lilly, prepáč, ja .... ja ... je mi to ľúto."

,,Nie, nie je. Ty nedokážeš cítiť nič. Ľútosť ani lásku. Tak mi tu nenahováraj, že ma miluješ."

Dostala som zo seba, pretože tá noha ma naozaj dosť bolela. Chcel niečo odpovedať, no rozmyslel si to, pretože sa pred budovu niekto premiestnil.

,,Toto nie je naposledy čo sa vidíme, Lilly. Je ešte veľa vecí čo si musíme vysvetliť."

,,Nie, Severus. My sme už spolu skončili."

,,Uvidíme."

Bolo posledné čo som od neho počula než sa premiestnil. V tej chvíli mi to však bolo jedno. Do miestnosti vtrhla Julia a nejakí ľudia, pravdepodobne aurori.

,,Oh, Lilly, prepáč. Nechcela som ťa tu nechať, ale musela som informovať ministerstvo. Ježiši, čo to máš s nohou?"

,,To nič nie je."

,,Nič? Veď krvácaš."

,,Vážne?"

Naozaj, keď som sa pozrela, mala som celú nohu od krvi. Kde sa tam zobrala? Myslela som, že je len narazená.

,,Poď, musíme ťa dostať k Mungovi."

,,Nie, to nie je potrebné, je to len škrabanec."

,,No, to určite."

,,Vážne, nechcem ísť k Mungovi. Naozaj to nič nie je."

,,Ako chceš, ale pôjdem s tebou domov, aby som sa uistila, že budeš v poriadku."

,,To nemusíš."

,,To je síce pravda, ale je to aj moja vina, že sa ti to stalo, takže sa o teba musím postarať."

,,Dobre. Aj tak mi nepomôže ak sa ťa budem snažiť presvedčiť."

,,Správne. Vidím, že sa učíš rýchlo."

Pomohla mi sa postaviť a zamierili sme k východu, keď nás zadržal jeden z aurorov.

,,Vy ste Lilly Evansová?"

,,Áno."

,,Chcel som vám len povedať, že ste odviedli dobrú prácu, keď ste získali tie amulety. Inak mohli by ste identifikovať toho smrťožrúta?"

,,Nie, bohužial. Mal masku."

,,A ty Jul?"

Pozrela na mňa a ja som jej pohľadom naznačila nech to nerobí.

,,Nie, nespoznala som ho."

,,Rozumiem a ešte raz ďakujem. Zachránili ste veľa nevinných životov."

Konečne sme sa premiestnili pred náš dom. Naši našťastie neboli doma, inak by som si vypočula peknú prednášku o zodpovednosti. Jul mi pomohla sa dostať do izby.

,,Vážne by si s tým mala zájsť k Mungovi. Môže z toho vzniknúť niečo vážne."

,,Nie, to zvládnem. Stačí trocha dezinfekcie."

,,Je to tvoje rozhodnutie. Lilly, prečo si nechcela prezradiť kto to bol? Veď ťa mohol zabiť."

,,Vieš, ešte stále ho vidím ako toho starého Severusa a dúfam, že sa zmení. Možno, keď mu dám šancu, tak si uvedomí akú spravil chybu."

,,Bože, ty si vážne naivná. Veď je hneď na prvý pohľad vidieť, že je mu dobre tam kde je. Nechápem prečo som ťa v tom podporila. Až ťa raz niekde zabije, budem si to vyčítať do konca života."

,,Ty si myslíš, že by som sa nechala zabiť práve jeho rukou? Tak to ďakujem za dôveru. Vždy som Severusa dokázala premôcť a nič sa na tom nezmenilo."

,,Dnešok toho bol jasným príkladom, však?"

,,Dnes som sa nebránila, ale ver, že ak sa ešte raz o to pokúsi, tak sa popáli."

,,Len aby si to nebola ty, kto sa spáli. Máš totiž jedno slabé miesto. A to sú tvoje city. Nechávaš sa nimi ovládať. Veríš, že je to stále ten dobrý človek ako pred tým. No, môžeš na to nepekne doplatiť. Dávaj si pozor."

,,O mňa sa báť nemusíš. Viem sa o seba postarať."

,,Jasné, to je akoby polročné decko povedalo ,,ja viem chodiť, nemusíte ma vodiť za ručičku.". "

,,Vidím, že sa v ironických poznámkach vyžívaš. Škoda, že neexistuje škola s takýmto zameraním. Mohla by si tam učiť. Predpoklady na to máš."

,,A ty by si tam mohla robiť riaditeľku."

,,Ako som povedala. Predpoklady na to máš."

,,Oh, skončime už túto nezmyselnú konverzáciu. Aj tak nikam nevedie. Už budem musieť odísť, ešte so mnou chcel hovoriť šéf, tak mi drž palce, pretože na rozhovor pri kávičke to nevyzerá."

,,Prečo? Veď amulety sme získali."

,,Lenže sme mali podať len správu a my sme sa zatiaľ dostali do problémov, z ktorých si ty vyšla zranená."

,,To je hlúposť. Veď kým by sme im dali vedieť a oni tam prišli, tak by boli preč aj s amuletmi. A aj keby chcel niečo namietať, ja som predsa takisto aurorka, no nie? Tak kde je problém?"

,,Lilly, musíš sa naučiť jednu vec a to je, že rozkaz je nadovšetko. Nesmieš urobiť niečo, čo je proti šéfovej vôli. Inak, vraj ti už pridelili partnera."

,,Vážne? A ty vieš kto to je?"

,,Samozrejme, že to viem. Ale nepoviem ti to. Nechceš snáď odo mňa, aby som ťa pripravila o taký príjemný zážitok."

,,Ty si ale potvora."

,,Neboj, budeš milo prekvapená. Lepšieho ti ani nemohli prideliť. No, ale ja už vážne musím, inak budem mať ešte väčší problém. Tak sa zatiaľ maj a opováž sa vstávať z postele. Musíš si tú nohu šetriť. A keby si niečo potrebovala, tak mi daj vedieť."

,,Neboj, ja to zvládnem. Príjemný zvyšok dňa."

,,Ten by som mala iba vtedy, ak by som mohla ísť domov a osprchovať sa. Tak ahoj."

S hlasným prásk sa premiestnila a ja som zostala úplne sama, len so svojimi myšlienkami a boľavou nohou.

Letopisy Narnie:Princ Kaspian

Wed, 15 Apr 2009 17:29:14 +0200

Žáner: Fantasy / Dobrodružný / Rodinný

Režisér: Andrew Adamson

Scenár: Andrew Adamson,Christopher Markus

Kamera: Karl Walter Lindenlaub

Hudba: hudba: Harry Gregson-Williams

Kostýmy: Isis Mussenden
Úprava: Sim Evan-Jones

Hrají: Ben Barnes, Skandar Keynes, Anna Popplewell, William Moseley, Peter Dinklage, Georgie Henley, Liam Neeson, Tilda Swinton, Warwick Davis, Predrag Bjelac, Sergio Castellitto, Simón Andreu, Pierfrancesco Favino, Klára Issová, Jiří Krytinář, Jan Pavel Filipenský, Yemi Akinyemi, Lejla Abbasová, Hana Frejková

Názov (zahraničie): The Chronicles of Narnia: Prince Caspian

Názov (Slovensko): Letopisy Narnie:Princ Kaspian

Názov (Česká republika): Kroniky Narnie:Princ Kaspián

Kino premiéra(SK): 26.06.2008

Jazyk: Anglický, Český, Maďarský, Slovenský

Titulky: Anglické, České, Maďarské, Slovenské

Minutáž: 147 min

Ďalší diel: Letopisy Narnie:Lev,šatník a čarodejnica

obsah

Postavy z nadčasového diela C.S.Lewisa opäť ožívajú v pokračovaní príbehov z Narnie z produkcie Walt Disney Pictures.
Rok po neuveriteľných udalostiach "Leva, šatníku a čarodejnice" súrodenci Pevensieovci opäť nečakane nachádzajú cestu do ríše Narnie. Nachádzajú však len ruiny a zisťujú, že v Narnii medzitým ubehlo 1300 rokov. Zlatý vek Narnie sa pominul a ríši, ktorú dobyli Telmarinčania, nemilosrdne vládne kráľ Miraz.
Súrodenci čoskoro stretávajú ďalšiu záhadnú postavu - právoplatného nástupcu trónu, princa Kaspiana. Ten sa ukrýva pred vražednými plánmi kráľa Miraza. Kaspian a Pevensieovci sa musia vydať na riskantnú cestu s cieľom nájsť Aslana, kolosálneho leva a strážcu Narnie, zvrhnúť Miraza a vrátiť krajine stratené kúzlo…

reakcie

S pozitívnym postojom k prvej časti, som sa hrnula do kina plná optimizmu a nedočkavosti. Ako náhle svetlá zhasli a film sa začal, neodtrhla som oči od plátna ani na minútku. Neuveriteľný dej, hudba, herecké výkony a kopa fantazijných tvorov, vďaka ktorým je Narnia oveľa zaujímavejšia. A v tejto konečnej podobe sa z takzvanej televíznej rozprávky stáva výpravná fantasy plná akcie a strhujúceho boja.

Dej sa začína strhujúcim útekom princa Kaspiana, ktorého sa pokúsil zabiť vlastný strýko, Lord Miráz, ktorému žena porodila prvorodeného syna, a keďže Kaspian bol právoplatným dedičom trónu rozhodol sa ho odstrániť. Kaspian sa pred hrozbou rozhodol ukryť v lese a práve tam stretol prvých pôvodných obyvateľov Narnie. Rozhodne sa, že im prinavráti pokoj a slobodu ako to kedysi v Narnii bývalo. Vďaka rohu kráľovnej Zuzany, Kaspian privolá na pomoc súrodencov Pevensiových, ktorí sa pridajú na stranu princa Kaspiana a ostatných Narnijčanov a veľkolepá bitka o slobodu Narnie sa môže začať...

Film predčil moje očakávania a po odchode s kina som si uvedomila, že od skončenia predstavenia stále rozmýšľam nad Narniou. Dej filmu ma doslova priklincoval o sedadlo a napäto som sledovala každú minútu. Prvá časť Narnie vo mne zanechala dojem, že ide o celkom dobrý film na oddych, keď nepotrebujete žiadne scifi či prehnanú akciu. Ale v druhom pokračovaní Narnie mi akcia vôbec nevadila. Práve naopak. Nevedela by som si predstaviť lepšie pojatie deja ako bolo toto.

Predstavitelia hlavných postáv sa zmenili nielen vekovo, ale aj spôsobom hrania. Každý z nich sa zhostil svojej úlohy bravúrne a na sto percent ma presvedčili, že do Narnie skrátka patria. Z malej Lucy (Georgie Henley) sa stala odvážna mladá dáma, z Petra (William Moseley) skvelý šermiar a vodca, z Edmunda (Skandar Keynes) statočný bojovník a z trochu neprispôsobivej Susan (Anna Popplewell) vyrásta skvelá lukostrelkyňa, ktorá mi miestami pripomínala elfa Legolasa z trilógie Pán prsteňov. Veľmi milo ma však prekvapilo obsadenie Bena Barnesa do úlohy Kaspiana,ktoré som zhliadla aj vo filme Hviezdy prach. Pre tohto 26-ročného herca sa režisér rozhodol až tri týždne pred prvou klapkou. A zvolil dobre. No a aby sa Narnia nehýrala len dobrými postavami, obsadil režisér Adamson do úlohy lorda Miráza Sergia Castellitta, ktorý ma perfektne kamenný výraz a dokonalý španielsky šarm a preto bol v role zloducha dokonalý. Samozrejme, že opäť hlas Liama Neesona vdýchol život vznešenéme kráľovi Aslanovi.

Čo sa týka špeciálnych efektov som nadmieru spokojná. Kostými a masky boli do detailu krásne spracované, do ktorých sa obliekli nielen zahraničný herci, ale aj naši susedia z Českej republiky. Hudba bola vynikajúca, ale čo iné môžem čakať od skvelého skladateľa Harryho Gregson-Williamsa, ktorý dokáže filmu dodať tú pravú atmosféru. A toto všetko dopĺňali krásne scenérie Poľska, Nového Zélandu, Írska, Slovinska a Českej republiky.

Takže ak sa vám zachcelo vyjsť si so svojimi priateľmi do kina, vrelo vám odporúčam práve tento film, pretože Narnia patrí medzi najočakávanejšie pokračovania tohto roku. A že ich bude požehnane. Tak sa pohodlne usadte na sedadlo vo vašom kine a nechajte sa so súrodencami Pevensiovými vtiahnúť späť do krajiny faunov či kentaurov, pretože Narnia opäť otvára bránu do sveta fantázie...

zdroj

TRAILER K FILMU LETOPISY NARNIE:PRINC KASPIAN

11. kapitola: Horšia ako nočná mora je len ... Liana

Wed, 15 Apr 2009 17:11:02 +0200

11. kapitola: Horšia ako nočná mora je len ... Liana

"Stratili sme, priznaj si to konečne." Povedala som už asi stýkrát.

Aby ste boli v obraze, prečo si vlastne namáham svoje už aj tak unavené hlasivky. Ocitli sme sa totižto v nejakej strašidelne vyzerajúcej džungli a mám podozrenie, že James stratil pojem o tom, kde sa vlastne nachádzame a hlavne ako sa odtiaľto dostať preč.

"Koľkokrát ti mám ešte opakovať, že viem veľmi dobre, kde sme. Nestratili sme sa." Precedil pomedzi zuby.

"Chodíme stále v kruhoch. Okolo tohto stromu sme prešli snáď miliónkrát." Bezradne som si sadla na najbližší peň a vložila hlavu do dlaní.

"Všetky stromy vyzerajú rovnako. Lilly, neboj, keď pôjdeme celú noc, zajtra už budeme vonku."

Kľakol si predo mňa a donútil ma zdvihnúť hlavu.

"Celú noc? Zbláznil si sa? Som unavená, nezvládnem to. A keby som sa aj donútila, je tu určite plno nebezpečných ... ani neviem čo, ale myslím, že divoké zvieratá nie sú to najnebezpečnejšie čoho sa máme báť. Aj keď tu kúzla nie sú práve populárne, ešte neznamená, že neexistujú. Musíme si dávať pozor, a preto by sme mali nájsť nejaký úkryt, kde by sme noc prečkali."

"Ja neviem. Ak sa teraz zastavíme, bude nám trvať ešte celý ďalší deň kým nájdeme cestu von z tejto džungle."

"Ja viem, ale potrebujem oddych a nielen ja, ale aj ty. Určite si unavený. Predo mnou sa nemusíš hrať na hrdinu."

Na chvíľu sa odmlčal zvažujúc naše možnosti, ale po chvíli prikývol.

"Dobre, ale teraz musím nájsť niečo, kde by sme mohli založiť tábor."

"Fajn."

Asi po hodine hľadania sme našli malú jaskyňu ukrytú pod rozľahlým kopcom. Bola dobre ukrytá pred svetom vďaka lianám a rôznym rastlinám. Cítila som sa tu aspoň trochu bezpečne.

"Stále nechápem ako to myslel s tými schopnosťami." Povedala som, keď už som nad tým premýšľala asi hodinu. Viem, že Dumbledore mi hovoril, že mám ešte nejaké schopnosti okrem ovládania ohňa, ale zatiaľ sa neprejavili. Vlastne ani nemali kedy. Už si vôbec nepripadám ako keby som dokázala niečo zvláštne, pretože oheň som nepoužila už veľmi dlho a ani neviem ako to urobiť.

"Možno sa pomýlil." Určite vie viac ako mi hovorí.

"Tomu neveríš ani ty sám. Vieš James, mám taký pocit, že toho vieš viac ako mi hovoríš." Vyhľadala som jeho pohľad, no on sa na mňa nepozrel.

"Neviem o čom to hovoríš."

Postavila som sa a prešla k nemu. Sedel na zemi, a tak som si k nemu prisadla.

"Ale vieš a veľmi dobre. Pozri, ja neviem čo to je, ale pokiaľ by nám to pomohlo sa odtiaľto dostať ..."

"Lilly, pozri...nechcem ti klamať, ver, že je to to posledné čo chcem. No, jediné čo ti môžem povedať je to, že viem kto si. Ale to kto som ja ti povedať nemôžem." Konečne odtrhol svoj zrak od ohňa a pozrel na mňa. Videla som v jeho očiach naliehavosť, no v mojich bola určite tiež.

"Ako to myslíš, že vieš kto som?"

"Povedzme, že tvoje tajomstvá pre mňa už dlhšiu dobu nie sú tajomstvami." Som vážne taká nechápavá?

"Ja ti vôbec nerozumiem. O akom tajomstve to ..." Dopekla, dúfam, že nemyslí na ... ale nie.

"Pochopila si už?"

"Akú mám istotu, že to vieš? Možno sa to zo mňa snažíš len vymámiť." Bože, daj nech to nevie.

"No, možno by si mohla zapáliť oheň, pomaly vyhasína." Ukázal na ohnisko a uškrnul sa. Dočerta, čo teraz? Možno by som mohla zapierať. Ale pomohlo by to?

"Koľko toho vieš?"

"Keď ti poviem, že toho viem možno viac ako ty, bude ti to stačiť?"

"Nie, chcem vedieť všetko. Ako dlho to už vieš a ako je vlastne možné, že to vieš? A čo si tým myslel, že vieš viac ako ja?"

"Dobre, odpoviem ti na tvoje otázky, ale keď poviem, že už stačilo, tak sa ma viac nebudeš vypytovať, dobre? Poviem ti len toľko, koľko budem môcť."

Prikývla som. Vedela som veľmi dobre, že ak chcem vedieť aspoň niečo, musím súhlasiť.

"Takže, cez prázdniny sa konala nejaká dôležitá schôdza rádu. Počula si už o fénixovom ráde, nie?" Opýtal sa ma a ja som len prikývla. Nechcela som, aby sa priveľmi zdržiaval. Na to som bola až priveľmi zvedavá na jeho odpovede.

"Moji rodičia sa už chystali na odchod, keď im prišla správa, že majú zobrať aj mňa. Po pravde, bol som z toho riadne zmätený, pretože raz mi otec hovoril, že na tieto schôdze môžu chodiť len členovia rádu a ja som ním nebol. Keď sme tam prišli, tak práve začínali. Všetci na mňa pozerali ako na mimozemšťana, ale po tom sa ujal slova Dumbledore a povedal, že dnes budem s nimi, pretože so mnou musí o niečom hovoriť. Celá schôdza bola príšerne nudná. Rozoberali samé plány na útok a robili to hrozne zložité. Ja na ich mieste by som to urobil úplne inak. Napríklad, keď hovorili o napadnutí nákupného centra smrťožrútmi, neverila by si..."

"James, k veci prosím ťa."

"Oh, jasné, prepáč, keď rozprávam, vždy sa nechám uniesť. Takže, keď konečne skončili, Dumbledore zrazu z ničoho nič začal hovoriť o štyroch živloch. Nechápal som prečo zrazu tak zmenil tému a nebol som jediný. Všimol som si, že aj všetci ostatní naňho pozerali akoby im ušiel vlak. A potom zrazu spomenul tvoje meno. Vraj potrebuješ ochranu, pretože si jedna zo strážcov a tvoj živel je oheň."

"A to to povedal len tak? Pred všetkými?" Jeho obočie vystrelilo až niekam do oblakov.

"Lilly. Sú to všetko členovia rádu. Myslíš, že to budú niekde rozprávať na počkanie?" Rozprával to, akoby vysvetľoval ročnému decku ako sa chodí na nočník.

"No, asi nie. A ako to myslel, že potrebujem ochranu?"

"Pretože ty ju naozaj potrebuješ. Po tom ako si počula ten rozhovor v lese..."

"To vieš aj o tom?"

"Povedal som ti, že viem viac ako ty."

"Ale, čo vlastne znamenal ten rozhovor? Keď som sa to opýtala Dumbledora, povedal, že to nič nie je, no ako vidím, znamená oveľa viac."

"To ti prezradiť nemôžem."

"Ale..."

"Lilly, niečo si mi sľúbila."

"Ja viem, prepáč. Ale keď, všetci ostatní vedia viac o mojom živote ako ja sama. Zdá sa ti to fér?"

Pohladil ma po tvári a usmial sa na mňa. Teplo vyžarujúce z jeho dlane sa šírilo po celom mojom telo a zanechávalo v ňom príjemný pocit bezpečia a lásky. Dezorientovane som zamrkala a snažila sa ten pocit potlačiť. Už len to by mi chýbalo, aby som sa tu naňho vrhla.

"Až budeš pripravená, prídeš na to."

Samozrejme ako inak. Už sa prestávam cítiť ako skoro dospelý človek, pretože odvšadiaľ počujem len samé "až budeš pripravená", ale kedy to bude? Až budem mať päťdesiat, sedieť doma a štrikovať? Potom už asi ťažko zachránim svet. Ale keď toho vie toľko, možno bude vedieť aj to, kto je dedič.

"Ty vieš kto je Chrabromilov dedič, však?"

"Čože? Ako ťa také niečo vôbec napadlo?"

"Neviem, ale mám také tušenie, že všetky tie tajomstvá sú tajomstvami len pre mňa."

"Asi by som mal ísť nazbierať drevo. Už nám dochádza." Zdvíhal sa k odchodu, ale ja som ho stiahla späť. Pozrel na mňa dosť vykoľajene, ale čo ma to zaujíma? Ja chcem len svoje odpovede. Napokon si len povzdychol.

"Chceš, aby som ti klamal? Pretože ja to nechcem, ale pravdu ti tiež povedať nemôžem." Tentoraz som ho už nechala odísť a sama sa zahĺbila do svojich myšlienok. Ak je pravda to čo mi tu povedal, tak ... tak neviem čo. Je to dobré alebo zlé, že to vie? No možno sa môžem prikloniť k tej možnosti dobré. Veď, takto sa nemusím obávať, že urobím niečo čo ma prezradí, aj keď je to viac ako nepravdepodobné, pretože moje schopnosti si niekde spia, zatiaľ čo ja sa nervujem. No, to, že to vie celý ten rád. Bože, čo to do mňa vošlo. Strážia omnoho väčšie tajomstvá ako je toto. James má pravdu. Nebudú to určite nikde vytrubovať a aj keby áno, je to v podstate jedno, veď mne nič nehrozí, alebo hej? A čo to potom je? Och, tak sa mi zdá, že namiesto toho, aby som sa niektorých otázok zbavila, pribudli mi ešte ďalšie.

V snahe zastaviť svoje myšlienkové pochody som sa rozhodla nájsť Jamesa a pomôcť mu s tým drevom.

Moje hľadanie sa ukázalo ako pekne hlúpy nápad. To, že som Jamesa vôbec ani len nezazrela by nebolo až také strašné, no to, že teraz nemám tušenia ako sa vrátiť späť do jaskyne je už trocha horšie.

Asi po hodinovom snažení napraviť svoj nerozvážny čin som si bezradne sadla na najbližší peň a snažila sa vymyslieť nejaké riešenie a takisto neprepadnúť panike, pretože tmy okolo mňa bolo stále viac. Ale, samozrejme, keď nastane stresová situácia, som ten posledný človek čo dokáže uvažovať rozumne. A tak mi nezostáva nič iné ako sedieť a čakať až ma tu náhodou niekto nájde, čo je tak pravdepodobné ako to, že Severus si umyje vlasy.

"Bože, čo som komu urobila, že sa takéto veci dejú práve mne?" Povedala som si po ďalšej chvíli. Môj hlas preťal to nepríjemné ticho, ktoré vládlo všade okolo.

"Možno je tvoj osud, vysekávať sa zo situácií, v ktorých ti ide o život." Ozvalo sa zrazu za mnou a ja som až nadskočila ako som sa zľakla. Pomaly som sa otočila za majiteľom toho hlasu a snažila sa potlačiť nepríjemný pocit, ktorý mi sťahoval hrdlo.

V živote by som nepovedala, že to bude práve táto osoba. Čakala som hocikoho, ale ju nie. Ona totižto predo mnou stála v celej svojej kráse Liana. Musím povedať, že sa mi celkom uľavilo, no keď som si spomenula na tie pohľady čo hádzala na Jamesa, úzkosť premohla zlosť.

"Čo tu robíš? Myslela som, že si zostala s tým starcom." Povedala som viac podráždene ako bolo nutné.

"A ja som myslela, že budeš rada, že ťa konečne niekto zachránil, ale ako vidím vďačnosti sa nedočkám."

"Zachránila? Ako ma už len ty môžeš zachrániť? A vôbec, prečo si myslíš, že ja potrebujem zachrániť?" Čo si o sebe myslí, krava jedna nafúkaná.

"Nepotrebuješ? A ktorá z nás je tu tá čo sa stratila?"

"Ja som sa nestratila. Len nemôžem nájsť cestu a to je rozdiel."

"Jasné, a preto ťa James už aspoň tri hodiny hľadá, však?"

"James ma hľadá?" Oh, to je od neho také krásne, on ma hľadá. Na mojej tvári sa objavil blažený výraz, no hneď ako som si uvedomila pred kým to vlastne stojím, som ho ukryla za otrávenú masku. Jej to však neuniklo a teraz to bola ona kto sa usmieval.

"A ako to ty vieš?"

"Pretože som s ním hovorila. Už si predstavoval ako ťa zožrala nejaká obluda. Keby som ho neupokojila, asi by sa zložil."

Neupokojila? Ja ti dám neupokojila. Len počkaj. Nikto okrem mňa nemá právo ho upokojovať. Počkať ... to čo zo mňa teraz akože vyliezlo? Preboha, veď ja už šaliem. James je predsa úplne slobodný človek a môže si robiť čo chce. Nemám právo si naňho robiť žiadne nároky.

"Budeme tu ešte dlho stáť a kecať o hlúpostiach, alebo mi teda ukážeš tú cestu, keď už si si dala takú námahu, aby si ma hľadala." Nepríjemný tón v mojom hlase sa nedal neprehliadnuť, no s ňou to zrejme nič nerobilo.

"Tak poď." Zvrtla sa a už si to kráčala smerom, ktorý pravdepodobne viedol späť do jaskyne. Ja som sa len so všetkým sebazaprením, ktoré som v sebe našla pobrala takisto za ňou, no mala som sto chutí rozmlátiť jej tú dokonalú tváričku.

Rozpráva, stále len rozpráva. Je to až k nevydržaniu. Mám pocit, že sa mi rozletí hlava, ale to zrejme nikoho nezaujíma, pretože James sa očividne baví. Môžete trikrát hádať, čo je zdrojom jeho zábavy. Oh, ale veď na čo hádať, keď to musí byť každému jasné. Nie je to nikto iný ako vždy úžasná, zábavná a milá Liana. Áno, presne toto o nej povedal James hneď potom ako mi poriadne vynadal a nezabudol podotknúť, že mám "zaracha", čo znamená "bezo mňa ani krok". Takisto mi nezabudol pripomenúť, že za to, že vôbec ešte žijem vďačím Lianke a mám sa podľa toho správať a nie sa na ňu len mračiť. Bola som tak rozzúrená, že som musela vyjsť z jaskyne a nakopnúť pár kameňov. Pri tom som si zranila nohu, no stálo to za to a vôbec toho neľutujem.

Čiastočne upokojené som sa vrátila a čakala zasa poriadne vynadané, že som porušila zákaz vychádzania bez neho, ale ako som hneď pri vchode zistila, ani si nevšimol, že tam nie som. A tak som znovu totálne vytočená (už by mi ani tie kamene nepomohli, tak na čo sa tam vracať), opustená a zranená (áno, kamene si vybrali svoju daň, noha totiž bolí viac ako som si myslela) prešla okolo nich s nosom zdvihnutým až niekde ku hviezdam. Ale aj to mi bolo na nič, pretože ma aj naďalej totálne ignorovali. Nuž, upútavanie pozornosti nebola nikdy moja parketa.

Od tej chvíle prešli už asi tri hodiny a oni sa stále len rozprávajú a smejú, rozprávajú a smejú, rozprávajú a smejú. No asi by som to mala upresniť. Liana stále rozpráva a James len na nej visí pohľadom a hltá každé slovo, ktoré vypustí z úst. Chvíľu som aj počúvala o čom sa rozprávajú, ale asi po desiatich minútach som to vzdala, pretože ma rozbolela hlava.

A tak sedím sama pri ohni (ak sa tých pár uhlíkov dá nazvať ohňom) a užieram sa vlastnými myšlienkami.

Som, ale už tak unavená, že aj to mi robí značné problémy, a tak to po chvíľke vzdám a ľahnem si na matrac, ktorý som si medzitým vyčarovala. Spánok, ktorý na mňa okamžite doľahol je pre mňa vyslobodením z tejto krutej reality.

Toto ráno bolo snáď to najhoršie aké som kedy zažila. Nielenže som sa zobudila nevyspatá, dolámaná a príšerne hladová, ale ako som zistila, pri pohľade na tých dvoch ako vedľa seba ležia, ani moja zlosť ma neprešla. Hlavou sa mi začali honiť rôzne predstavy toho, čo asi robili po tom ako som zaspala. Žiadna z tých predstáv sa mi ani trochu nepáčila.

S dosť viditeľnou nechuťou som sa postavila z ako-tak vyhriatej matrace a vyšla von z jaskyne, aby som našla aspoň niečo na jedenie. Chodila som po lese, samozrejme len v takej vzdialenosti, aby som videla jaskyňu, a snažila sa nájsť čokoľvek, čo by sa dalo zjesť. Keď som si už myslela, že moja snaha je úplne zbytočná a chcela sa vrátiť späť, zazrela som za jedným stromom zopár húb. Je to síce to posledné jedlo, ktoré by som chcela, pretože ja huby z duše neznášam, ale od hladu zomrieť tiež nechcem.

Hľadela som už na pripravené huby s dosť veľkou nechuťou. Aj keď môj žalúdok mi jasne hovorí áno, rozum horlivo protestuje. Nikdy som si nemyslela, že sa dostanem do takejto situácie. A to, že som ich musela pripraviť mi tiež nijako nepomohlo. Cítiť ten ich pach a mazľavosť. Pretože ich bolo pomerne málo muselo som ich rozmnožiť kúzlami. Videla som ako sa začali deformovať, naťahovať a nakoniec rozdeľovať na niekoľko kúskov. Bolo to nechutné.

Samotné opekanie nebolo až také hrozné, ale to asi preto, že som mu v podstate nevenovala pozornosť. Môj pohľad sa zakotvil na dvoch spiacich ľuďoch. Vôbec nechápem prečo ma to tak vyviedlo z miery. Sama som to chcela. Priala som si, aby s tým všetkým konečne prestal a ja som naňho mohla zabudnúť. A keď sa to konečne stalo je mi horšie ako kedykoľvek inokedy.

"Môj život asi nikdy nebude jednoduchý." Povedala som si sama pre seba a znovu svoju pozornosť obrátila k tým nechutným veciam predo mnou. Už boli skoro hotové.

10. kapitola: Modrý kameň

Wed, 15 Apr 2009 16:33:18 +0200

10. kapitola: Modrý kameň

Miestnosť zahalil dym a ja som cítila ako mi po lícach stekajú slzy, pretože ma z toho neuveriteľne pálili oči. Ani moje pľúca to neznášali príliš dobre a tak som sa rozkašlala. Keď už som myslela, že sa zadusím, dym zmizol a mne sa konečne naskytol pohľad na pôvodcu toho všetkého. Mladé dievča, asi v našom veku, vstúpilo s úsmevom dnu. Keď nás zazrela, úsmev sa jej ešte rozšíril. Vďaka tomu, že som bola otrávená, naštvaná a pridusená, najradšej by som jej vyškriabala oči a povedala, aby si ten svoj úsmev strčila niekam. Ale ovládla som sa, no kyslá maska z mojej tváre nezmizla. A prečo by aj vlastne mala? Zatiaľ na to nebol dôvod.

"Liana, zlatko. Som rád, že si to stihla. Už som si začínal myslieť, že to čakanie bude na nič. Ale zmýlil som sa. Pozri." Ukázal na nás a ona len prikývla. Neviem prečo, ale zdalo sa mi, že jej úsmev sa stále rozširuje, čo je nemožné, pretože by jej pokožka musela vyzerať ako vyťahaná guma, čo rozhodne nevyzerala. Vlastne bola veľmi hladká. Vidno, že sa o ňu stará. Na kráse jej neubrali ani drobné pehy, podobné tým mojim, len ich mala menej. Tvár jej lemovali čokoládovohnedé vlasy. No najzaujímavejšie boli asi jej oči, čierne ako uhoľ. Nebola vysoká a ani príliš štíhla, no rozhodne si s tým starosti nerobila. S jej tvárou sa tomu ani nedivím.

"Myslíš, že by som si toto neskutočné stretnutie nechala ujsť? Nebuď blázon. Poznáš ma predsa." Zasmiala sa zvonivým smiechom a pristúpila k nám.

"Ahoj, ja som Liana, ale to ste už určite pochopili." Najskôr podala ruku mne a potom Jamesovi. Uňho sa však zastavila trochu dlhšie a hypnotizovala ho svojím uhrančivým pohľadom. To ma naozaj dopálilo a otrávená maska sa na mojej tvári ešte rozšírila. Jamesa to však nijako nerozhodilo. A prečo by aj malo, veď na škole sa mu takejto pozornosti dostáva stále.

"Ja som James a toto je Lilly." Povedal jej s neutrálnym výrazom, takže som nedokázala určiť, čo si myslí a to ma dosť žralo.

"Ale to ja predsa viem." Odpovedala mu a žmurkla naňho. Vzkypel vo mne hnev. Čo si o sebe tá krava vôbec myslí?

"Tak, keď už je tu aj Liana, môžeme začať pracovať na vašom návrate." Povedal starec a pristúpil k mise s tou čudnou tekutinou. Chvíľu len hľadel na jej hladinu, v tvári zamyslený výraz. Po chvíli sa však začal usmievať a znovu pristúpil k nám.

"Tak, môžeme?" Spýtal sa nás.

"Stále nechápem, čo máme urobiť." Povedala som mu, keď bola zjavné, že sa nám to nechystá vysvetliť.

"Oh, ja som vám to vlastne ešte nepovedal, však? To viete, už nie som najmladší, a preto je aj moja pamäť trochu deravá. Takže, jediný spôsob ako sa dostanete domov je ten, že nájdete modrý kameň, ktorý plní želania."

"Čože? Myslíte si, že vám naozaj uverím, že existuje nejaký taký kameň?"

"A kde ho nájdeme?" Ignoroval moju otázku Potter a zdalo sa, že on tomu verí. Naivka.

"Chceš mi povedať, že tomu veríš?"

"Samozrejme, že tomu verím. Lilly, žijem v tomto svete už od narodenia a viem, že ak sa to zdá byť úplný nezmysel, je veľká pravdepodobnosť, že je to pravda. Nemôžeš sa spoliehať na svoju logiku, ktorá ti hovorí, že sú to len rozprávky."

"Ale to je blbosť. Žiadny taký kameň neexistuje. A ak by aj existoval, nemyslíš, že už by ho dávno niekto našiel a v našej dobe by bol plne využitý?"

"Tak o tom pochybujem. Naši mi o tom kameni hovorili, keď som bol malý. Vraj ten čo ho vytvoril ho ukryl tak, aby ho nikto nenašiel a aj keby sa to niekomu podarilo je dobre chránený, a preto sa k nemu nikto nedostane. Bolo už veľa kúzelníkov čo sa ho pokúsili nájsť, no nikto sa nevrátil živý."

"A ako ho chceš teda nájsť, keď sa to zatiaľ nikomu nepodarilo? Myslíš, že sme lepší ako dospelí kúzelníci? Pretože ja o tom dosť pochybujem."

Chcel mi niečo odpovedať, keď sa do našej malej výmeny názorov vmiešal starec. Liana zatiaľ stála kúsok od nás a so záujmom nás pozorovala, aj keď netuším, čo ju tak zaujalo.

"Nielen, že ste lepší ako ostatní kúzelníci, ale máte dary vďaka ktorým ste lepší ako samotný Dumbledore, či dokonca Voldemort."

"A vy už odkiaľ poznáte Dumbledore alebo Voldemorta?" To ma naozaj zaujímalo.

"Ja viem o vašej dobe všetko."

"Podľa mňa je to pekná hlúposť. Ako sa my môžeme rovnať niekomu ako oni. Veď patria k najsilnejším kúzelníkom na svete. A my sme len teenagery, ktorý nevedia čo so sebou. Teda, aspoň niektorí." Dodala som, keď som si spomenula aká som bola v poslednej dobe nerozhodná.

"Súhlasím. Nemôžeme sa im rovnať, ale musíme sa pokúsiť ten kameň získať, Lilly, ak je to naša jediná šanca ako sa dostať domov." Povedal mi James a v očiach sa mu zračila naliehavosť.

Čo mám teraz robiť? Dostala som sa do peknej šlamastiky. Som ešte príliš mladá na to, aby som zomrela. Nezažila som toľko vecí a teraz to ľutujem. Na miesto toho ako som stále vysedávala pri knihách, mohla som sa radšej baviť. Ale čo už na tom teraz zmením? Nič.
Takže, mám dve možnosti a ani jedna z nich sa mi nepáči.

Tá prvá je nehľadať ten kameň a tým pádom zostať tu, v tejto hroznej dobe, kde po nás ide banda bláznivých vojakov, ktorí nás skôr či neskôr aj tak dolapia a my skončíte ako bezhlavý Nick.

Druhá možnosť je snáď ešte horšia. Vybrať sa na dobrodružnú výpravu za hľadaním kameňa, o ktorom pochybujem, že existuje a je veľká pravdepodobnosť, že sa nedožijeme ani cesty späť.
Tak či tak, každá možnosť vedie k tomu, že zomrieme.

"Fajn. Aj tak je jedno či môj život skončí tu, alebo niekde pri trmácaním sa za nejakým šutrom." Vzdychla som nad svojou bezmocnosťou, no ostatným sa zjavne uľavilo.

"Nezomriete. Ste výnimočný. Nepoznal som nikoho takého ako ste vy dvaja a to už som prežil niekoľko storočí a ešte aj prežijem, ale viem, že už nikto taký ako vy nepríde. Teda, možno vaše deti by mohli zdediť vaše schopnosti, ale nikto iný nie."

"Čo máte stále s tými schopnosťami? Nechápem čo tým myslíte." Žiadne zvláštne schopnosti nemám, teda okrem ovládania ohňa, ale to je predsa u strážkyne úplne normálne. Žeby narážal na to?

"Všetko sa dozvieš až príde ten pravý čas." Zase to ich "až príde čas". Neznášam tú vetu.

"Ty vieš o nejakých svojich zvláštnych schopnostiach?" Spýtala som sa Jamesa.
Zjavne znervóznel, pretože sa začal ošívať a pozeral všade, len nie na mňa.

"Ja ... ja ... nie ... asi ... no ... nie." Prečo mám taký pocit, že mi niečo tají?

"No, nevadí, asi ste sa trochu sekli, ale nechajme to už tak. Povedzte nám kde nájdeme ten kameň a my pôjdeme." Otočila som sa novu na starca.

Ten len pokýval hlavou a spod dlhého habitu vytiahol dosť starý pergamen, ktorý mi vzápätí podal.
Otvorila som ho. Zjavne to bola mapa, no ja som nemala nikdy dobrý orientačný zmysel, takže máme asi ďalší problém.
James prišiel ku mne bližšie a nakúkal mi cez rameno, aby na mapu videl tiež.

"Táto mapa vás dovedie presne ku kameňu. Ale musím vás varovať. Cesta je dlhá a nebezpečná. Budú na vás číhať rôzne nástrahy a nebezpečia, ktorým sa musíte vyvarovať."

"Ale veď to vedie až na územie Severnej Ameriky. Hm, vlastne v našej dobe je to Severná Amerika." Ozval sa odrazu James a ja som zostala zaskočená. Ako sa v tých čmáraniciach, preboha, vyzná?

"Správne. Ako som povedal. Cesta je dlhá."

"Super, takže sa budeme trmácať cez polovicu zemegule. A pešo." Dodala som znechutene. Ako som si všimla, ani Jamesovi sa táto predstava veľmi nepáčila.

"Tak to aby ste už šli, nie?" Ozvala sa po dlhej dobe zase Liana a s úsmevom nám otvorila dvere, ktorých som si zase nevšimla. No, mám taký pocit, že som si ich všimnúť ani nemohla, pretože tu pred tým ani neboli. Ale už si pomaly zvykám.

Skľúčene som sa pozrela na Jamesa, ktorý sa práve zastavil pri Liane, a tak som sa vydala za ním. Rukou mi naznačil, aby som vyšla prvá. Ešte som sa poslednýkrát pozrela na starca, dúfajúc, že si to nakoniec rozmyslí, ale on sa na mňa len usmial, a tak som sa s tichým veľa šťastia, ktoré som začula, keď som prechádzala dverami, vydala na najnebezpečnejšiu cestu môjho života s Jamesom po boku.

9. kapitola: Stojí ti to za to, aby si zomrela???

Tue, 14 Apr 2009 22:46:14 +0200

9. kapitola: Stojí ti to za to, aby si zomrela???

Ja ho tak neznášam. Je to ten najväčší idiot na tejto zemeguli. To čo som k nemu cítila je teraz preč a jediné čo k nemu cítim je nenávisť (no dobre, tak možno preháňam, ale moje city sú rozhodne oslabené zlobou). Oh, keby ste len vedeli. Dobre, dobre, ja vám to teda poviem. Ten ... človek skoro zapríčinil moju smrť. A tým myslím smrť v pravom zmysle slova. Kvôli nemu sme museli utiecť. Ale to by sa ešte dalo prekúsnuť, veď napokon nás z toho dostal, ale to, že ma tu nechal uprostred lesa úplne samotnú sa teda rozhodne odpustiť nedá!

Ale asi by som mala začať od začiatku. Po týždni v tomto zapadákove sme už boli na konci s nervami. Je to pochopiteľné, pretože nádej, ktorú sme mali, že sa odtiaľto niekedy dostaneme sa každým dňom strácala až zostala skoro minimálna. Takže sme boli roztržitejší aj naše hádky boli častejšie. No a jeden večer sme to trochu prehnali a dopadlo to tak, že sa nakoniec zobral a odišiel, bohvie, kam. To som sa, samozrejme, neskôr dozvedela. Prišiel asi po dvoch hodinách totálne naliaty, a tak som ho uložila a to vám poviem, že dostať ho do postele nebola žiadna hračka. Ale to je teraz jedno, dôležité je skôr to, čo sa stalo neskôr. Po veľmi príjemnom budíčku, o ktorý som sa mu postarala, strávil na záchode dosť dlhý čas (asi som vám nepovedala, že sme si to tu kúzlami upravili, takže WC nám už nechýbalo a ani ďalšie vymoženosti modernej doby). Keď potom konečne vyšiel začal sa mi ospravedlňovať, no ja som ho ignorovala. Asi po pol hodine ustavičného prosenia o prepáčenie som mu odpustila, pretože mi to už poriadne liezlo na nervy. Už ako uzmierený sme sa vybrali na obed, raňajky sme kvôli niekomu prešvihli. Keď sme však prišli do hlavnej siene, čakalo nás tam nemilé prekvapenie. A tým boli zasa tí istí vojaci, ktorí nás po rozsiahlom kráľovom monológu odviedli do zatuchnutého väzenia. Bolo naozaj v hroznom stave, a tak by človek povedal, že sa rozpadne ak sa ho človek čo i len dotkne, no bol to len optický klam. Pripadalo mi skôr v ešte lepšom stave ako väzenia v našej dobe. Nezastávalo mi teda nič iné len si sadnúť a prinútiť Pottera, aby mi vyklopil čo sa stalo. Bola som totiž už dosť nervózna, ale kto by nebol? Človek sa nedostane do väzenia každý deň. Keby som aspoň vedela za čo sedím.

Aj keď s určitými ťažkosťami, ale nakoniec sa mi podarilo zistiť čo sa stalo. A viete čo to bolo? Radšej si na to sadnite, pretože je to sila. Tomu starému dedkovi (tým myslím toho človeka čo si hovorí kráľ) sa totiž ozval kráľ zo susedného kráľovstva, aby ho pozval na nejakú oslavu. Pri tej príležitosti mu, samozrejme, len tak mimochodom dedula oznámil, že tu uňho prebýva jeho syn spolu so svojou manželkou. Ten mu to však vyvrátil. Vraj to je nejaké nedorozumenie, pretože jeho syn je ešte v perinke, a preto je vylúčené, aby bol uňho aj s manželkou, ktorú nemá.

Viete, ani ma tak nezobrala táto informácia, veď ako sme to mali vedieť, ale skôr to, aký trest sme dostali. Áno, už som to spomínala. Mali nás popraviť. Všetky moje nádeje na šťastný a dlhý život sa rozplynuli behom jednej sekundy, keď som zistila, že naše prútiky zostali v izbe. Teraz som už nemyslela na nič iné, len na to ako často si kat tú sekeru brúsi. Kvôli môjmu uvažovaniu som si ani nevšimla, že túto celu zdieľame s ešte jedným väzňom. Potter však taký nevšímavý nebol a začal sa s ním vybavovať. Ani neviem ako a už sme vchádzali do nejakej tajnej chodby, ktorá viedla z tohto brlohu smrti, a ktorú nám tak ochotne prezradil ten chudák. Jediné čo by ma zaujímalo je, prečo odtiaľ už dávno neodišiel, keď pozná cestu von.

Po ceste dlhým a tmavým tunelom sme sa ocitli hlboko v lese. A práve tu začala naša hádka. Asi si to dokážete predstaviť. Povedal mi pekne hnusné veci, ale vlastne aj ja jemu. Keď sa tak nad tým zamýšľam, tak bola hlúposť, že sme sa takto pohádali. K čomu to viedlo? Oh, vlastne som vám ešte nepovedala prečo som tu sama. Keď som už skončila so všetkým čo sa vo mne za tie roky nazbieralo, tak mi povedal, že to nemá cenu keď sa stále iba hádame a že každému bude lepšie bez toho druhého. Vyznelo to akoby sme spolu chodili a on sa so mnou rozchádzal. Aj tak ma všetko čo povedal ranilo. Vlastne mám to čo som chcela. Ja som si tiež nedávala servítku pred ústa. Ale ako mi mohol povedať, že som chladná a vypočítavá?

Prechádzala som lesom zamýšľajúc sa nad všetkým čo sa pred tým stalo. Bola som taká zamyslená, že som si nevšimla tej praskliny predo mnou a tak som sa pekne-krásne ocitla na dne nejakej jaskyne. Jediné na čo som sa pri tom páde sústredila bol môj výkrik, ktorý musel byť počuť snáď po celom lese. Ale že to bol riadne tvrdý pád.
***
Po miernom šoku, kedy som len sedela na zemi a vstrebávala udalosti predchádzajúcich minút, som sa konečne postavila a poriadne si prehliadla tú jaskyňu, alebo čo to vlastne je, v ktorej som sa práve nachádzala. Po podrobnom preskúmaní som zistila, že okrem holých stien z kremeňa tu bola jediná zaujímavá vec chodba, ktorá viedla niekam do neznáma. Práve som chcela ísť ďalej do tej tmy, keď na mňa začal niekto volať. Moje srdce poskočilo radosťou. On sa vrátil. Aj keď, čo mi je to teraz platné, keď som pár metrov pod zemou.
"Lilly? No tak, ozvi sa. Lilly?"
"James, James, tu som."
"Kde?"
"Tu dole, pozri sa sem." Som zvedavá čo by robil keby ma niekto uniesol. Neviem ako by som mu potom mohla nadiktovať svoju polohu.
"Preboha, čo tam robíš?" Konečne som jeho hlavu zazrela nad dierou.
"Pozerám telku a pritom popíjam kávičku. Trochu hlúpa otázka, nemyslíš?
"Počkaj, zídem dole a pomôžem ti."
"Nie, počkaj." Chcela som ho zaraziť, no bolo neskoro, pretože už šplhal dole.
"To je ale idiot." Musela som to povedať.
"Som tu." Bol šťastný ako blcha, no ja mu tú radosť skazím, chlapčekovi.
"Ty si rozum nechal asi visieť niekde tam hore na strome, aby sa ti nepoškodil, však? Povieš mi ako sa teraz odtiaľto dostaneme?"
"Vyšplháme." Začal sa hrabať naspäť na stenu, no tentoraz mu to nešlo tak ľahko. Po pár vylezených centimetroch sa znovu zošmykol dole. Keď sa to opakovalo asi po desiatykrát, musel priznať porážku.
"No, asi to nebude také ľahké ako som čakal."
"Super, teraz sme tu uväznení obaja a šanca na záchranu je mizivá."
"Si hrozný pesimista." Neodpovedala som. Ja už totižto naozaj nevládzem. Nemám silu sa s ním stále hádať. Tak som znovu svoju pozornosť zamerala na tú chodbu. Teraz už bola našou jedinou záchranou ona. Vyšla som teda v ústrety nášmu osudu. A Potter, keď si uvedomil, že tam nie som, za mnou.

"To je nenormálne. Ako dlhá tá chodba ešte môže byť? Veď sme prešli už ale päť kilometrov."
"Bože, to nedokážeš byť aspoň chvíľu ticho? Mne už z teba treští hlava."
"Prepáč, ale ja naozaj nemôžem byť ticho."
"Bože, za čo ma toľko trestáš?"
"Možno za to, že si so mnou nikdy nechcela ísť na rande. Vidíš, teraz sa ti to vypomstilo."
"Ja myslím, že to bude kvôli tomu, že som ťa nezabila hneď na začiatku. Určite ani tam hore nemajú pokoj, keď musíš stále kecať."
"To by si neurobila, pretože by som ti chýbal."
"Jasné, chýbalo by mi to treštenie hlavy, nekonečné hádky, strápňovanie, mám pokračovať?"
Chytil ma za ruku a pritiahol k sebe, čím spôsobil, že naše tváre od seba delilo len niekoľko centimetrov.
"Chýbali by ti moje bozky, moje dotyky, slová. Chýbal by som ti ja, pretože pri mne sa cítiš tak nádherne rozprávkovo." Jeho dych ma ovanul ako slabý vánok a ja som sa cítila mierne zhypnotizovaná. Čo sa to so mnou, dočerta, robí? Musím sa spamätať! Musím sa spamätať!
"To čo si práve povedal je pekná hlúposť." Môj hlas však vôbec neznel presvedčivo.
"Tak prečo sa tak chveješ, keď som v tvojej blízkosti?"
"Je mi zima."
"Tebe je zima, keď je tu horúco ako v saune?"
On aj vie čo to sauna je? To by ma zaujímalo odkiaľ. Ale on má pravdu. Prečo je tu zrazu také teplo, keď mi bola pred chvíľou naozaj zima. Ale to bolo samozrejme ešte pred tým, než som sa ocitla v Jamesovej prítomnosti.
"Máš pravdu."
"To myslíš vážne? Ja som to vedel."
"Je to viac než divné."
"Čo?"
"No predsa to, že je tu horúco."
"My sa nebavíme o nás?"
"O čom to zasa rozprávaš? Sústreď sa na to, prečo sa tu zrazu tak oteplilo."
"Vychádza to odtiaľ."
"Čože?"
"No to teplo. Vychádza z tamtých dverí."
"Odkedy sú tam tie dvere?"
"Neviem, nevšimol som si ich skôr, až teraz."
"Jasné, že si si ich nevšimol. Oni tam totižto neboli. Ako je možné, že tam teraz sú?"
"A nemáš to jedno? Podľa mňa je dôležitejšie, že sme konečne niečo objavili. Tak čo tu ešte stojíš? Ideme nie?"
"Ja neviem. Nie je to zvláštne? Len tak sa tu objavia dvere."
"Zvláštne? Je to skôr prvý náznak mágie za tú dobu čo sme tu."
"To áno, ale nemáme so sebou prútiky. Čo keď je tam niečo nebezpečné?"
"Neboj sa a poď."
Podal mi ruku a ja som mu bez váhania prijala. V jeho blízkosti sa cítim bezpečne a verím mu. Neviem čím to je, ale má moju bezvýhradnú dôveru.
Pristúpil k dverám a pomaly ich otvoril. Vstúpili sme do malej miestnosti. Na stenách viseli štyri obrazy, ktorých rámy však boli prázdne. V strede miestnosti sedel na veľkom kresle starček. Pred sebou mal obrovskú mramorovú misu, ktorá svojím vzhľadom pripomína mysľomisu, jediným rozdielom bolo, že tekutina v nej nebola priezračná, ale tmavá ba priam skoro čierna.
"Som rád, že ste už dorazili. Čakám tu na vás pekne dlho."
"A prečo na nás čakáte?"
"Hneď sa všetko dozviete, Lilly."
"Odkaľ viete ako sa volám?"
"Viem toho o vás dvoch veľa. Ale nie sme tu kvôli tomu, aby sme sa bavili o takýchto hlúpostiach. Musíme totiž vyriešiť pár záležitostí a jednou takou záležitosťou je ako vás odtiaľto dostaneme."
"Vy to dokážete?"
"Nie, to vy to dokážete."
"Ale ako? Veď už ani tie prútiky nemáme."
"Oh, zabudol som. Tu ich máte."
Zrazu sa pred nami objavili obidva naše prútiky.
"Nerozumiem tomu. Čo sa to tu, dopekla, deje?" Ozval sa James.
"Všetko vám vysvetlím. Sadnite si prosím sem."
Ukázal na práve vyčarované kreslá. On sám si sadol na kreslo, na ktorom sedel aj pred tým.
"Nie je to náhoda, že ste sa tu objavili. Všetko bolo určené už veľmi dávno."
"Čo bolo určené?"
"James, ešte stále to nechápeš, však?"
"Čo mám chápať?"
"Keďže vidím, že s vami to tak ľahko nepôjde, vysvetlím vám všetko od začiatku."
"To bude asi najlepšie."
S napätím som čakala čo nám povie. Bolo som viac ako nervózna, pretože som tušila, že to čo sa dozviem mi zmení život.
"Začnem asi s tým, že vás oboznámim o štyroch živloch ..."
"To ale naozaj nemusíte. My to už všetko vieme."
Prerušil ho James a mňa tým dokonale zmiatol. Ako je možné, že o tom niečo vie?
"Som si istý, že poznáte štyri živly," svojím pohľadom spočinul na mne " ale ja vám nechcem hovoriť to čo už viete. Chcem vám povedať príbeh o jednom z nich. O ohni."
Dúfam, že ho nenapadne prezradiť niečo čo by nemal.
"Vtedy bola jeho strážkyňou žena. Bola nesmierne krásna a ako to už býva, zamilovala sa do toho nepravého. Bol muž veľmi chladný a opovrhoval ľuďmi ako bola ona. Muklami. Keď sa však dozvedel, že je strážkyňa jedného so živlov zmenil názor a začali si spolu. Bol to vypočítavý hajzel s jediným cieľom a to za každú cenu získať jej moc. Otehotnela, ale už nebola v tom ošiali lásky a tak jedného dňa utiekla. Našla útočisko u jeho priateľa, do ktorého sa zaľúbila a vzali sa. Narodil sa jej syn. Dala mu meno Damian a jej manžel ho prijal za svojho. Neskôr sa im narodila dcéra, ktorú pomenovali Marian.
Ako deti rástli, začali sa u nich objavovať schopnosti matky, no aj obidvoch otcov. Damian vedel hovoriť hadím jazykom a dokázal ovládať oheň. Marian vedela ovládať energiu a oheň. U chlapca sa však neskôr prejavila ešte jedna schopnosť, ktorá bola tiež charakteristická pre ich rod. Čo to bolo však už neviem, ale je jasné, že tieto deti boli veľmi silné, ba silnejšie než Voldemort vo vašej dobe."
"Počkať, chcete mi tu nahovoriť, že to boli deti Salazara Slizolina a Richarda Chrabromila?"
"Správne Lilly."
"Ale to potom znamená, že ..."
"Áno, je to tak."
"Ale ktorý z nich?"
"Zistíš to až príde správna chvíľa."
"Nie, povedzte mi to hneď. Chcem to počuť. Nemyslíte, že už je na čase objasniť všetko? V mojom živote je aj bez tohto dosť nezodpovedaných otázok."
"Je mi ľúto, ale odpovede si musíš nájsť sama."
"Prečo mi nikto nechce nič povedať?"
"Možno preto, že naozaj nemôžu."
Tak táto odpoveď ma od Jamesa naozaj prekvapila.
"Čo ty o tom môžeš vedieť?"
"Viem toho viac než si myslíš."
"Tak mi potom ty odpovedz na moje otázky."
"Nemôžem."
"Ale ja chcem konečne poznať všetky odpovede."
"Jedna možnosť by tu bola." Ozval sa zase ten starý muž.
"Aká?"
"Je to nebezpečné."
"Tak to je celý môj súčasný život."
"Dobre. Môžeš sa na svoje otázky opýtať priamo ich strojcov."
"A to je kto?"
"Sudičky."
"Tak to nie. Nedovolím, aby ste ju tam poslali. Ešte sa od nich nikto nevrátil živý."
"Je to jej rozhodnutie."
"Ale ona nevie do čoho sa púšťa."
"Nemyslíš, že si to dokážem rozhodnúť aj sama?"
"To si naozaj nemyslím."
"Ale ja to chcem podstúpiť."
"Stoja ti tie odpovede za to, aby si zomrela?"
"Ako vieš, že sa mi to nepodarí?"
"Tu nejde o to čo ja viem a čo nie. Tu ide o to, že ľudia u nich zisťujú veci, ktoré sa im nepáčia. Väčšinou sú to tajné zákutia ich srdca. Tajné želania. Vlastnosti. Minulosť. Predkovia. Čo ak zistíš, že si úplne niekto iný? Dokážeš sa s tým vyrovnať?"
Na chvíľu som sa zamyslela nad jeho slovami. Som naozaj pripravená prijať pravdu? Čo ak sa dozviem, že mojim predkom bol Salazal Slizolin? Unesiem tú pravdu? Neviem, ale musím sa pokúsiť.
"Ak to neurobím, tie otázky ma budú mučiť do konca života. Neodpustila by som si, že som mala možnosť zistiť pravdu a ja som ju premrhala."
Nastala chvíľa ticha, ktorú prelomil až ten dedko.
"Tak ako si sa rozhodla?"
"Idem do toho."
"Počkať, podľa mňa je to ľahkovážne a nezodpovedné. Je to akoby si sa nechala dobrovoľne hodiť do levej klietky. Vôbec nesúhlasím s tým, aby si to urobila, ale keď zoberiem do úvahy, že ťa nepresvedčím, je ti dúfam jasné, že ťa tam, nech je to už kamkoľvek, nenechám ísť samú."
Vážne teraz povedal, že ide so mnou. Páni, on sa o mňa bojí. To je také milé.
"To ako vážne tam chceš ísť so mnou?"
"Samozrejme. Nezoberiem si ťa predsa na svedomie. Viem totiž veľmi dobre, že nezvládaš stresové situácie."
"Zvládam."
"Naozaj? Tak ako si zvládla našu cestu sem, tých vojakov, útek. Och, ešte som zabudol na knižnicu."
"Ja som bola vždy tá, čo si zachovala chladnú hlavu."
"No to určite."
"No tak, mládeži. Snáď sa tu teraz nebudete hádať."
"Prepáčte."
"Takže, teraz keď ste sa upokojili, môžeme sa vrátiť naspäť k teraz už vašej ceste. Na to, aby ste sa mohli stretnúť so sudičkami, sa najskôr musíte dostať naspäť do vašej doby."
"Ale ako?"
"To budeme trošičku zložitejšie, musíte totiž nájsť ..."
Jeho rozprávanie prerušil výbuch, ktorý sa ozval spoza dverí.

8. kapitola: Keď panika, tak poriadna!

Tue, 14 Apr 2009 22:13:03 +0200

8. kapitola: Keď panika, tak poriadna!

"Lill, no tak, toto mi nerob. Preber sa."

Počula som vzdialený hlas, ktorý volal moje meno. Stále som ho počula bližšie a bližšie, až som nakoniec otvorila oči a uvidela jeho majiteľa. Už ma ani neprekvapilo, že to bol Potter. Prudko som sa posadilo, čo spôsobilo, že sa mi zamotala hlava a už som zase ležala na tvrdej zemi. Pokúsila som sa ešte raz a pomalšie posadiť sa. Podarilo sa.

"Čo sa stalo?"

"Neviem. Zrazu sa mi zatmelo pred očami a zobudil som až tu."

"Ako to myslíš až tu?"

"No tu."

Ukázal na všetko okolo nás. Otvorila som ústa dokorán a zostala nehybne civieť. Ako sa toto mohlo stať? Ako som práve zistila, nenachádzame sa už v Rokforte. Sme na nejakej lúke. Vôkol nás nie je nič len samé kvety a čo ja viem čo ešte a les. To tiež nie je nijako ružové keďže sa pomaly začína stmievať. Ktovie čo všetko tu žije. Ach, pokiaľ som si myslela, že najhoršie je to, že som bola zatvorená s Potterom v tej malej miestnosti, tak som sa poriadne zmýlila. Vždy to môže byť horšie. Keby som aspoň vedela kde sme.

Ale počkať. Toto všetko je vlastne Potterova vina. Jasné. Nech nás on dostane z tejto šlamastiky. Hovorila som mu, aby to nečítal. Ale nie. Pán si musí urobiť podľa ... kniha! Jasné, v tej knihe musí byť aj nejaké protizaklínadlo.

Okamžite som vyskočila na nohy a začala som hľadať všade okolo seba, okolo Pottera, rozbehla som sa po lúke, ale nič. Tá kniha sa skrátka vyparila. Alebo zostala na Rokforte.

"Môžeš mi povedať čo to vystrájaš?"

"Snažím sa nás odtiaľto dostať, čo sa o tebe povedať rozhodne nedá, aj keď sme tu hlavne kvôli tebe."

"Kvôli mne?"

"Áno, kvôli tebe. Neviem kto prečítal to zaklínadlo alebo čo to, dopekla, bolo. Ja som ťa varovala, aby si to nerobil. No to by si nemohol byť ty, ten ktorý vie všetko najlepšie."

"Nezvaľuj všetku vinu na mňa, dobre? Málokedy sa stáva, že sa stane niečo takéto."

"Lenže práve teraz sa to stalo. A pokiaľ si si nevšimol, tak, bohužiaľ nám. Ocitli sme sa niekde a nemáme tušenie ako, kde a ani čo máme urobiť, aby sme sa dostali späť."

"Vždy sa nájde nejaké riešenie. Tak nepanikár."

"Nemám panikáriť? Tak s tým nepočítaj chlapče. V tejto situácii sa ani nič iné robiť nedá."

"Fajn. Teraz sa upokojíš a povieš mi čo si to pred chvíľou robila."

"Snažila som sa nájsť tú knihu. Keď nás dostala sem, mala by nás dostať aj naspäť. Problém je však v tom, že tu nie je."

"To nie je možné. Niekde tu byť predsa musí. Držal som ju v ruke."

"Tak prosím. Môžeš hľadať."

Pohodlne som si sadla do trávy a pozorovala ho ako pobieha po lúke. Po pár minútach to vzdal a prisadol si ku mne. A zasa tak blízko. To mi snáď robí naschvál.

"Myslíš, že už môžem začať panikáriť?"

"Nie. Niečo vymyslíme."

"Som zvedavá čo. Za chvíľu bude totiž tma a my sme niekde pri lesy, kde žijú ... radšej na to ani nechcem myslieť."

"Asi bude najlepšie keď sa pokúsime nájsť nejakú dedinu alebo niečo."

"Zbláznil si sa? Chceš ísť cez ten les? Tak so mnou nepočítaj."

"Fajn, zostaň si tu keď chceš, ale ja idem."

Zdvihol sa zo zeme a namieril si to priamo do lesa. Ja som zostala trucovito sedieť na zemi, no len čo som začula zavytie neďaleko okamžite som vyskočila na nohy a dobehla ho. Len sa usmial a pokračoval ďalej v ceste.

"Nemôžeme si oddýchnuť? Som príšerne unavená, hladná a na smrť vystrašená."

Šli sme už niekoľko hodín bez prestávky. Všade okolo nás bola len tma a strašidelne vyzerajúce stromy. Východ z lesa bol v nedohľadne a mala som zlé tušenie, že sme sa stratili a teraz už nenájdeme cestu ani späť na tú lúku. Pokiaľ tu zomriem, tak prisahám, že Pottera vlastnoručne zabijem.

"To nepripadá do úvahy. Nemôžeme sa teraz zastaviť."

"Ale prečo?"

"Ako vidíš sme v lese. Určite tu žije plno nebezpečných bytostí. Nemôžeme riskovať, že nás nejaká napadne."

"Napadnúť nás môže aj tak."

"Ale je to menšia pravdepodobnosť."

"Ale ja už nevládzem. Prosím, aspoň päť minút."

"Tak dobre. Ale naozaj len päť minút."

Okamžite som sa zvalila na zem a ľahla si na nepohodlné vetvičky porozhadzované všade okolo. No, je mi to jedno. Som rada, že si moje ubolené nohy oddýchnu.

"Vieš, mal by som sa ti ospravedlniť."

"Za čo?"

"Mala si pravdu. Sme tu kvôli mne. Mal som ťa počúvnuť."

"Nechaj to už tak. Nejako bolo a nejako aj bude. Určite sa odtiaľto dostaneme. A je to v podstate trochu aj moja vina. Nemali sme vôbec do toho zakázaného oddelenia chodiť. Nie pre zábavu sa volá zakázané. Malo ma napadnúť, že tie knihy tam budú nebezpečné."

"Vďaka."

"Nemáš za čo."

Ľahol si do trávy vedľa mňa so zrakom upreným k hviezdam. Aj napriek tomu, že sme boli hlboko v lese tu bol prekrásny výhľad na hviezdy. Ako by povedala Sam, je to úplne romantická chvíľa. Nebo plné hviezd, človek ktorého ľúbite, ste sami na opustenom mieste, ale samozrejme si musíte odpustiť to nebezpečenstvo, ktoré číha na každom kroku.

Môj pohľad zablúdil k Jamesovi. Mesačné lúče mu osvetľovali tvár, takže jeho oči žiarili úplne ako tie hviezdy. Vlasy mal pohodené okolo hlavy a úsmev na tvári. Aj ja som sa musela usmiať. Dosť by ma zaujímalo na čo práve myslí.

Prekvapil ma však tým, že aj on pozrel na mňa. Rýchlo som svoj pohľad stočila a pozerala všade naokolo len nie na neho. Ako som sa mohlo nechať takto prichytiť?

Za mnou som začula ako zapraskalo pár vetvičiek. Sakra, nech už sme z tohto lesa preč, lebo to psychicky nezvládnem.

"Nemali by sme už ísť? Mám taký divný pocit, že nás niekto pozoruje."

"Jasné môžeme. Ale nemaj obavy. Okrem nás, pár príšer a aj nejakých tých zvieratiek tu nikto iný nie je."

Len čo to dopovedal spoza stromov sa na nás vyrútilo asi dvadsať ozbrojených vojakov.

"Hovoril si niečo?"

"Myslím, že teraz už môžeš začať panikáriť."

Pozrela som naňho najškaredším pohľadom akým som v tejto chvíli dokázala, pretože tá panika vo mne naozaj narastá čím ďalej, tým viac.

Začali na nás hovoriť nejakou mne neznámou rečou. Pušky ešte stále neodložili, ba čo viac, teraz už nimi mierili na nás. Toto je už asi naozaj koniec môjho biedneho života.

Ani som sa nenazdala a už sme šli aj spolu s nimi, podotýkam zviazaní. Kam to neviem. Aj tak mi stále vŕta v hlave, kde sa tu vzali tí vojaci. Je jasné, že sú to muklovia, ale aj tak. Kto dnes nosí takého uniformy?

"Musíme im dajako zdrhnúť." Pošepol mi v jednej chvíli James a ja som sa na neho pozrela ako na blázna.

"Si normálny? Aj keby sa nám to podarilo neutiekli by sme ďaleko, pretože by nás zastreli. A to riskovať nebudem."

"Zastrelia nás tak či tak."

"To nemôžeš vedieť."

"A to chceš len tak čakať čo bude ďalej?"

"Samozrejme, že nie. No tým, že nás zavedú do nejakej dediny nám pomôžu a potom im zdrhneme. Bude tam aj lepšie miesto na úkryt. Takto by nás hneď našli, vyznajú sa tu predsa lepšie ako my." Snažila som sa ho presvedčiť, no sama som si tým nebolo taká istá.

Čo ak má James pravdu a ja týmto len spôsobím našu záhubu? Nemám tušenie čo mám robiť. Ktoré riešenie je to správne? Toto rozhodne nie je také ľahké ako to v škole. Tam stačí ak sa naučím len pár strán v knihe a aj keby som sa pomýlila prinajhoršom len dostanem zlú známku. Ale tu jedna jediná chyba a sme mŕtvy.

Pred nami sa už v diaľke črtali nejaké ... hradby??? To čo je??? Ocitli sme sa v stredoveku alebo čo???

Keď sme prechádzali vysokou drevenou bránou, mala som neblahé tušenie, že niečo nie je v poriadku čo sa mi aj potvrdilo, keď som uvidela to mesto. No, povedzme si, že to čo si predstavíme pod slovom mesto to rozhodne nie je. Poznáte ten film Čierny rytier??? Ako sa ten zamestnanec múzea alebo čo to bol dostal do minulosti??? Tak toto sa presne stalo nám. Už viem teraz naisto, že sme opustili našu dobu. Dočerta.

V hrade to vyzeralo, akoby tam býval úplne obyčajný človek a nie kráľ. Steny boli holé a studené, nábytok iba drevený a niečo také ako WC tu rozhodne nepoznali. Dokonca mi došlo zle, keď sme prechádzali pri jedných dverách a ja som tam uvidela to, čo malo ten záchod nahradiť. Myslím, že sa tu priveľmi dlho nezdržím.

Zaviedli nás ku kráľovi. Bol to starý plešatejúci dedo. Sedel na veľkej drevenej stoličky, čo pravdepodobne mal byť pôvodne trón. Nechápem, že tam celý čas dokáže sedieť. Nie je mu to nepohodlné?

Samozrejme, ako som čakala vybafol na nás s tou, pre mňa neznámou, rečou. Tentoraz sa však stalo niečo, čo ma dostalo. Predstavte si, že James sa s ním začal rozprávať a taktiež hovoril ako on. Kde sa to naučil? Pri najbližšej príležitosti sa ho to musím spýtať.

Rozprávali sa už asi pol hodinu a ja som stále nevedela o čom. Z ich tvárí som tiež nevyčítala či je to pre nás dobré alebo nie. Raz sa totiž usmieval jeden potom druhý, raz sa mračili a potom sa zasa usmievali. No a ja si môžem vybrať.

Keď konečne skončili, James vyzeral, že je spokojný, a tak som aj ja upokojila. Potom nás odviedli do ďalšej miestnosti, ktorá sa podobala na spálňu. Ale naozaj len podobala.

"Povieš mi už konečne čo sa tam dialo?"

"Nič, len sme si všetko vyjasnili."

"Vyjasnili? A čo konkrétne."

"Považovali nás za špehov a tak som mu povedal, že sme sa tu ocitli náhodou. Samozrejme, že som mu hneď nezavesil na nos, že sme z úplne inej doby. Nie som predsa na hlavu, aby som si podpísal ortieľ smrti. A tak sa rozhodol, že sa staneme jeho hosťami a dal nám túto izbu."

"A to len tak nás tu nechá?"

"No, tiež som mu povedal, že som princ zo susedného kráľovstva a keď som bol na love aj so svojou ženou, tak sme nejakou náhodou zablúdili a ocitli sme sa tu."

Nervózne sa zavrtel. Tu mi niečo nehrá. Stopercentne sa z toho vykľuje niečo nekalé.

"So svojou ženou? Ty si mu nahovoril, že si ženatý? Tak to som zvedavá, kde si chceš tú ženu zohnať."

"Ja si už žiadnu hľadať nemusím. Jednu už totižto mám."

"Tak to som zvedavá kto to je."

Pozrel na mňa pohľadom, ktorý mi jasne naznačoval, že som zase o krok pozadu. Čo mi zase uniklo? Veď tu s nami žiadna žena ... ježišikriste, to nemôže byť pravda.

"Chceš mi povedať, že si mu nakecal, že mi dvaja sme ..." musela som urobiť menšiu prestávku, pretože to slovo sa mi vyslovovalo dosť ťažko, "manželia?"

"Hehe, už je to tak."

Klesla som na najbližšie kreslo, na ktorom som si nepekne narazila zadok, a začala ľutovať svoj zbabraný život. A aby toho nebolo málo, nutne potrebujem ísť na záchod. Čo teraz?

7. kapitola: Čítanie starých zaklínadiel sa nevypláca

Tue, 14 Apr 2009 18:18:26 +0200

7. kapitola: Čítanie starých zaklínadiel sa nevypláca

,,Tichošľap, dávaj pozor! Stúpol si mi na nohu."
Šli sme tmavou chodbou skrytí pod neviditeľným plášťom.
,,Nemôžem za to, ten plášť je príliš malý."
,,A čo si čakal? Veď sme tu štyria."
,,Mohol si ho aspoň zväčšiť, bolo by to pohodlnejšie."
,,Vieš veľmi dobre, že je chránený proti všetkým zaklínadlám, tak neviem ako by som to urobil."
,,Oh, zabudol som."
,,Ako môžeš na také niečo zabudnúť?"
,,Preboha, ty robíš akoby som zabudol na tvoje narodeniny."
,,Už toho mám dosť. Buďte ticho, lebo nás niekto začuje."
Naozaj som už tých hádok mala plné zuby. Počúvali sme ich totiž už od chvíli, čo sme vyšli od obrazu tučnej pani. Teraz sme boli len pár metrov pred knižnicou a nechcem riskovať, že nás niekto začuje a budeme mať z toho problémy. Aj keď pochybujem o tom, že týmto idiotom sa podarí tam dostať.
,,Evansová, nebuď nervózna. S nami sa nemusíš ničoho báť. Aj keby sa náhodou stalo, že nás niekto začuje, sme predsa neviditeľní, nepamätáš sa?"
,,Stále ale neviditeľní nebudeme. Tak a sme tu. Môžete ukázať čo dokážete."
,,Ty o nás pochybuješ? Teda, teraz si nás hlboko ranila."
,,Potter, nechaj si tie svoje výlevy pre seba. Nikoho nezaujímajú."
,,Nezačínajte zase. Teraz nie je vhodná doba na vaše hádky. A vy sa pohnite. Dokážete snáď otvoriť tie dvere, alebo nie?"
,,Samozrejme, že dokážeme."
Black vytiahol z kapsy obyčajný muklovský kľúč, akoby to bol zázrak sveta.
,,To akože týmto sa sem chcete dostať? Robíte si z nás žarty alebo čo?"
,,Toto, je kľúč do knižnice. ,,Požičali" sme si ho od Filcha."
,,To mi tu chcete nahovoriť, že sa tam dostaneme iba s týmto kľúčom?"
,,Áno, tie dvere sú začarované tak, aby sa tam nedostal nikto pomocou kúziel."
,,To je hlúposť."
,,Veď hneď uvidíte."
James si zobrala od Blacka kľúč, zastrčil ho do dverí a otočil s ním. Na moje veľké prekvapenie sa naozaj otvorili. Zvláštne, sme v škole čar a kúziel, ale dvere sa dajú otvoriť iba muklovským kľúčom.
,,Ešte stále mi neveríš?" Opýtal sa ma tým svojím víťazným tónom, ktorý na ňom tak nenávidím a milujem zároveň.
Jasne som mu však dala najavo, že na túto tému sa už nemienim baviť.
,,Fajn, pekne ste si pokecali, ale nemyslíte, že je trošku divné, keď tu stojíte a dohadujete sa?"
Pozrela som na Sam a zistila, že oni už vošli dnu a tak sme sa k nim aj s Potterom pridali. Predierali sme sa popri preplnených regáloch knihami. Konečne sme sa dostali na koniec tohto labyrintu a uvideli dvere, ktoré sme hľadali. Tým istým kľúčom James odomkol aj tieto. Vstúpili sme jeden po druhom dnu. Bolo to tu dosť tmavé a hlavne ... zaprášené.
,,Takže, asi by sme sa mali rozdeliť. Vy potrebujete niečo a my tiež. Stretneme sa opäť tu. Keby niečo tak ... "
,,Tak si poradíme samy. Majte sa."
Rázne som ukončila jeho duchaplný príhovor a postrkovala Samanthu smerom k jednému, pre mňa zaujímavému regálu. Nebol ako ostatné. Mal po bokoch vyrezané zvláštne ornamenty, ale skôr mi to pripadalo ako nejaké symboly. A to by som samozrejme nemohla byť ja, keby som ich nepreskúmala.
,,Sam, pozri sa na to." Ukazovala som jej môj objav.
,,Na čo?"
,,Na tie symboly."
,,Prečo ty vidíš vo všetkom niečo zvláštne? Je to len starý regál, na ktorom sú vyrezané nejaké obrázky."
,,A prečo ty nikdy nepochopíš, že v tejto dobe nemôžeme niečo prehliadnuť."
,,Prosím ťa nezaujímaj sa o to a poď hľadať nejakú tú knihu."
,,Fajn, ale ja by som našla aj niečo o tomto."
,,Ako chceš. Mne je to jedno."

Prehrabávali sme sa rôznymi knihami dosť dlhú dobu. Už som pomaly strácala nádej, že sa nám niečo podarí zistiť, keď som ju konečne uvidela. Bola úplne hore zasypaná prachom. Jediné čo na nej bolo vidieť bol názov, pretože to výrazné písmo by nešlo prehliadnuť snáď ani pod nánosom snehu.
Ako som sa po ňu načahovala, regál bol totiž vysoký asi dva metre a ja aj keď meriam 170 stále to nestačilo, náhodou som zhodila pár kníh pod ňou, no na moju smolu to boli práve tie najväčšie a najtučnejšie, čo sa samozrejme nezaobišlo bez hluku. No, hluku. Toto by sa skôr dalo prirovnať k výbuchu atómovej bomby. Hups, teraz je už naša anonymita trošku neanonymná.
,,Preboha, zbláznila si sa? Muselo to byť počuť až do astronomickej veže. Teraz nás tu určite nájdu a budeme mať do konca roka trest, ale aj to len v tom prípade, že nás okamžite nevylúčia."
,,Sam, prestaň panikáriť. Nikto nás neuvidí."
,,Vieš komu to hovor?"
,,Čo to tu vyvádzate? Nedošlo vám náhodou, že tu nemáme čo robiť? A preto ste mali byť potichu."
Pribehli k nám Potter s Blackom a samozrejme začali so svojim poučovaním.
,,Ja som nechcela. Snažila som sa len dočiahnuť tamtú knihu." Ukázala som na tú hriešnicu čo všetko toto zavinila a pozrela na nich tak previnilo ako to len išlo dúfajúc, že ich to obmäkčí.
,,A to si si ju nemohla privolať kúzlom?"
Povedal už o niečo pokojnejšie Potter. Zrejme môj psí pohľad pomohol.
Prečo mi, preboha, len nenapadlo privolať si ju?
,,Och, accio kniha."
V Potterových rukách sa objavila teraz už moja kniha.
,,Je to ona?"
,,Hm. Ďakujem." Povedala som čo najtichšie som vedela.
,,Teraz by sme mali odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Ten hluk musel zobudiť každého v hrade. Alebo aspoň privolať Filcha."
Len tak-tak cez nás stihol prehodiť plášť, pretože v tej chvíli sa dvere rozleteli a v nich stál náš milovaný školník aj so svojou mačičkou. Ani sa tomu nečudujem, stále ju má za zadkom.
Všetci sme zostali so zatajeným dychom stáť na mieste a dúfali, že čo najskôr odíde. To by však nemohol byť Filch, aby to nechal a prišiel tak o možnosť nachytať niekoho pri nedovolenej činnosti.
,,Je tu niekto? Okamžite vylezte!"
Začal sa k nám približovať a my zasa cúvať dozadu. Nejako sme to však neodhadli a narazili do regálu, ktorý tak pekne stál za nami, čo samozrejme upútalo Filchovu pozornosť na nás. Prečo sa nám dnes dejú len takéto pekné veci?
,,Utekajme."
Potter z nás stiahol neviditeľný plášť a my sme sa rozutekali každý na inú stranu.

Bežala som tmavou chodbou ako o život, kľučkovala rôznymi úzkymi prielezmi, no stále som počula tú odpornú mačku za sebou a mala som neblahý pocit, že sa stále približuje. Už už som sa vzdávala nádejí, že jej dokážem uniknúť, keď ma niekto vtiahol do akejsi malej miestnosti, rukou mi zakryl ústa a naznačil, aby som bola ticho. Chvíľu mi trvalo, kým si moje oči zvykli na úplnú tmu a ja som si až potom mohla pozorne prezrieť môjho záchrancu. Skoro ma porazilo, keď som zistila kto to je. Nebol totiž nikto iný ako James Potter a úplne nalepený na mňa. Srdce sa mi rozbúchalo ako ešte nikdy pred tým a mala som pocit, že mi čoskoro vyletí z hrude. Hľadela som naňho a nevedela čo mám robiť, pretože táto situácia bola pre mňa viac ako nepríjemná. Nechcem tým ale povedať, že by bolo pre mňa nepríjemné to, že je pri mne chalan, ktorého milujem, to naozaj nie. Ten pocit je viac než úžasný, no keďže ja svoju lásku nesmiem dať najavo je to pre mňa trochu ťažké udržať svoje pudy na uzde.
Za dverami som počula školníka ako si voľačo hundre popod nos, no bolo mi to jedno. Ale bolo to zrejme znamenie, že to vzdal, pretože James mi zložil ruku z úst a ,čo bolo teda zaujímavé, sadol si na zem. Nechápavo som naňho pozrela. To tu chce prenocovať?
,,Ty sa nechystáš odísť odtiaľto?" Spýtala som sa ho.
,,Pokiaľ by som sa chcel nechať chytiť, tak by som išiel, ale keďže to v pláne nemám, tak tu zostanem."
,,Prečo by nás mali chytiť? Veď už sú preč."
,,To by som ani nepovedal. Tá odporná mačka totiž stále pochoduje pred dverami."
Keďže sa mi to nejako nezdalo, pritisla som ucho k dverám a započúvala sa. Chvíľu sa mi zdalo, že je tam ticho, no neskôr som zistila, že moje zmysly ma oklamali. Tá mačka tam naozaj bola, pretože som počula to jej nechutné pradenie.
Nezostávalo mi teda nič iné len tu čakať a to spolu s Potterom. Pánboh mi pomáhaj.
Vzdychla som si (mali ste to počuť, bol to naozaj riadny vzdych) a sadla som si oproti nemu. Nechcela som riskovať zlyhanie mojej ,,pevnej vôle" a vytiahla knižku, ktorú som zobrala z knižnice. Pretože bola taká tma, že ste mali problém vidieť si na špičku nosa, musela som si rozsvietiť prútik, aby som na ňu videla.
Ešte raz som si pozorne prečítala názov. Veľkými úhľadnými písmenami bolo na prednej strane napísané ,,Najväčšie čarodejnícke rodiny a ich tajomstvá."Dúfam, že je to tá správna kniha, pretože inak by bolo toto všetko úplne zbytočné.
Ešte chvíľu som si ju prezerala. Niečo bolo na nej zvláštne. No neviem to vysvetliť. Akoby z nej vyžaroval zvláštny druh energie. Ten pocit sa mi rozlieval po celom tele. Nebol to však ten príjemný pocit, ako keď som v blízkosti Jamesa. Tento mi naháňal zimomriavky po celom tele.
Potter sa oproti mne začal ošívať, čo upútalo moju pozornosť a chtiac či nechtiac som sa musela naňho pozrieť.
,,Nemôžeš sedieť aspoň chvíľku v pokoji?"
,,Ja za to nemôžem. Tá zem je tvrdá a ja už mám odtlačená celý zadok."
,,Ja som myslela, že ty si už zvyknutý. Veď na metle niekedy sedíš dlhú dobu a nesťažuješ si na odtlačený zadok."
,,To je niečo iné."
,,A v čom?"
,,To nemôžeš pochopiť."
,,Tu nejde o to či to môžem alebo nemôžem pochopiť, ale o to, že mám pravdu. A to si ty nechceš pripustiť."
,,Nemáš pravdu."
,,Ale áno mám."
,,Nie nemáš."
,,Mám."
,,Nemáš."
,,Mňa už to nebaví sa s tebou stále hádať."
,,Ty si myslíš, že ja skáčem od radosti? No vždy tie hádky vyprovokuješ ty."
,,Prosím? Tak to si teraz trošku prehnal, nemyslíš? Neviem kto po mne cez celú veľkú sieň, na chodbách, v spoločenskej miestnosti a neviem kde všade ešte pred všetkými vykrikuje a pozýva ma na rande."
,,A čo je na tom také zlé? To ty po mne vždy po tom vrieskaš. A nie ja."
,,Zamyslel si sa niekedy nad tým prečo? Vieš, možno tie husičky, ktoré za tebou a za Blackom behajú by pre to, aby to od teba počuli aj zabíjali, ale mne to teda rozhodne nepríde nijako úžasné."
Zase nastalo to trápne ticho a každý sme sa ponorili do vlastných myšlienok.
Neviem prečo, ale mám pocit, že som naňho bola až príliš tvrdá. Je síce pravda, že tieto veci ma na ňom štvali už od začiatku, ale každý má nejaké chyby.
,,Prepáč. Viem, som hlupák, ale bol to spôsob, ktorým som ti chcel dať najavo, že ťa mám rád."
Jeho slová sa mi zaryli hlboko do srdca a nemohla som ich odtiaľ vyhnať. Toto by som od neho nikdy nečakala.
,,Priatelia?"
Natiahol predo mňa svoju ruku.
Po chvíľke váhania som ju prijala. Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala. Čo som to zase urobila?
,,Takže, teraz keď už sme uzatvorili ten mier, zistili ste čo ste potrebovali v tej knižnici?"
,,Ešte neviem. Snáď to čo hľadám bude v tejto knihe."
,,A nepovieš mi čo ste tam hľadali?"
,,A ty mi povieš čo ste tam hľadali vy?"
,,Fajn, nemusíš mi to hovoriť."
,,Ale aj tak je to zvláštne. Vy, ktorí pomaly ani neviete ako knižnica vyzerá sa rozhodnete šlohnúť nejakú knihu. Aj keď je to v zakázanom oddelení."
,,Každý má niekedy potrebu zistiť informácie, ktoré nevie."
,,Tak to je pravda. Som toho dôkazom."
Opäť zavládlo to ticho a ja som sa znovu sústredila na tú knihu. Prevracala som ju v rukách z jednej strany na druhú a hľadala niečo. Čo to bolo som zatiaľ ani sama nevedela.
,,Prečo ju neotvoríš?"
,,Pozerala som si ten oba. Neviem prečo, ale tá kniha sa mi zdá byť nejaká zvláštna."
,,Zvláštna?" Opýtal sa a k mojej veľkej smole si prisadol ku mne, aby si tú knihu mohol lepšie obzrieť.
,,Mne pripadá úplne normálna. Tak ju už konečne otvor."
Pomaličky som ju teda otvorila. Hneď prvá stránka ma zarazila. Boli na jej červené fliačiky a pokiaľ sa nemýlim, čo je naozaj len zriedkavo, tak je to krv. Teraz nech mi niekto hovorí, že tá kniha je normálna.
,,Ešte stále mi neveríš, že tá kniha je nejaká čudná?"
,,To ešte vôbec nič neznamená. Je veľmi stará a sama veľmi dobre vieš, že vtedy to nebolo vôbec ružové obdobie. Jeho majiteľa mohli zabiť, to je možné, ale čudné to nie je."
Pán ja všetko viem sa znovu prejavil.
Otáčala som stránky tej knihy, kým mi James nechytil ruku a mne telom prebehol akoby silný elektrický prúd. Vidíte čo môže spôsobiť jediný dotyk?
,,Čo je?"
,,Pozri sa na to. Je to ako nejaké zaklínadlo, ale akoby vložené do veršov alebo čo."
,,No a?"
,,Teba to nezaujíma?"
,,Nie. Nie je radno si zahrávať s niečím ako so starými zaklínadlami."
Zrejme mu však moje varovania šli jedným uchom dovnútra a jedným von. Veď on na to doplatí.

,,Keď poznať nepoznané chceš stále viac ..."

,,Neopováž sa pokračovať!"

,,a otázky nezodpovedané si kladieš zas a zas, ..."

,,Nerob to, varujem ťa!"

,,spomeň si na to čo poznať chceš
a odpoveď razom dostaneš." Inštinktívne som sa prikrčila a zavrela oči.

,,Vidíš nič sa nestalo. Vždy zo všetkého robíš ..."
Čo však robím som sa už nedozvedela, pretože sa so mnou všetko začalo točiť a ja som len padala a padala až som nakoniec dopadla. Kam to už neviem, pretože som omdlela.

6. kapitola: Kedy to spáchame???

Tue, 14 Apr 2009 17:57:41 +0200

6. kapitola: Kedy to spáchame???

Nie, nie, nie. Prečo mi to život robí? Keď sa mi konečne zdalo, že sa začínam uberať správnym smerom, dostala som sa zasa na začiatok. Ale vy asi ani netušíte o čom to hovorím, však? No, to sa mi stáva dosť často, že mi ľudia nerozumejú. A teraz prečo vlastne preklínam celý môj pobabraná život? Dostala som list, na ktorý som čakala pomerne dlho (u mňa je totiž týždeň nenormálne dlhý čas). Skrátim to. Samanthina mama nám už poslala ten rodokmeň, ktorý sme po nej chceli, ale samozrejme to má háčik. Príbuzný Richarda Chrabromila poznáme, ale len po Helenu Downsovú, ktorá zomrela asi pred šesťdesiatimi rokmi. No, už chápete prečo ma to tak rozčuľuje? Ako mám, preboha, zistiť mená jej potomkov? Asi ma z toho porazí. Sme znova tam, kde sme boli aj pred tým ... v kýbli.
,,Ahoj, Lill."
,,Čauky."
,,Stále rozmýšľaš nad tým listom?"
,,Hej, skrátka je to divné, že ani na ministerstve nemajú ten rodokmeň. A tam majú predsa evidovaných všetkých kúzelníkov."
,,A čo keď zomrela bezdetná? Nemá žiadnych potomkov a preto tam nemôžu byť zaznamenaní."
,,To proroctvo určite neklame."
,,Ako to môžeš vedieť? Lill, keď nejaký blázon povie, že vypukne válka ešte to neznamená, že naozaj aj bude."
,,Dumbledore tomu verí. A myslíš, že keby to bola hlúposť, tak by sa tým zaťažoval?"
,,Možno máš pravdu, ale ako to chceš potom vysvetliť?"
,,Ja neviem. Možno ich chcela len ochrániť."
,,Čože?"
,,No tá Helena. Čo keď sa týmto opatrením snažila chrániť svoje deti?"
,,Ale pred čím by ich chránila?"
,,Tak to neviem. Musíme zistiť ako zomrela."
,,A kde to chceš zistiť?"
,,Iba na jedinom mieste. A to v časti s obmedzeným prístupom."
,,Zbláznila si sa alebo čo? Tam sa nikdy nedostaneme."
,,Lepší plán ale nemáme."
,,Vlastne by sa nám to mohlo podariť, ale budeme potrebovať menšiu pomoc. A toto dokážu iba štyria ľudia na škole."
,,Kto?"
,,Záškodníci?"
,,Jediný kto sa tu pomiatol si ty. To nemyslíš vážne, však? Nie, nie a zasa nie. To neurobím."
,,Lilly, je to už mesiac čo chodíme do školy a my sme stále nič nové nezistili. Dokonca v tom máme ešte väčší zmätok ako na začiatku. Potrebujeme pomoc. A možná by nám dokázali pomôcť aj s tými ostatnými záležitosťami."
,,Tak dobre, ale nebudú vedieť o čo sa jedná ."
,,Ale ..."
,,Žiadne ale. Nechcem, aby o tom ktokoľvek vedel. Už som ti to raz hovorila. Nesmú sa dozvedieť koho sa snažíme vypátrať."
,,Fajn, ja im to nepoviem, ale podľa mňa robíš chybu."
,,Vďaka."
,,Nie je za čo. Len nám zostáva vymyslieť spôsob ako ich prinútiť pomôcť nám."
,,Ako to myslíš prinútiť?"
,,No, určite nám nepomôžu len pre naše pekné oči."
,,To asi nie."
,,Asi budeme musieť použiť náš šarm."
,,Náš, šarm?"
,,Oh, prepáč, asi som sa zle vyjadrila. Tvoj šarm?"
,,Ako to myslíš?"
,,No, je na čase využiť tvoj vplyv na pána úžasného kapitána."
,,Tak to teda nie. So mnou v tomto nepočítaj. Súhlasila som, že nám môžu pomôcť, ale ja nikoho nemienim využívať."
,,Nie je náhodou pre teba dôležité zistiť tie informácie?"
,,To áno, ale využívať ľudí pre svoj prospech je úbohé. Dokážeme to aj inak."
,,Tak to som zvedavá ako."
,,Neviem, ale záškodníci by sa priveľmi vypytovali a to je to posledné čo teraz potrebujem. A okrem toho neviem ako by som zvládla byť s Jamesom. Vieš predsa veľmi dobre o mojom malom probléme."
,,Hej, viem, ale budeš to musieť nejako prekonať. Inú možnosť totiž nemáme."
,,Ale áno, máme."
,,Tak to chcem vedieť akú. No, hovor, máš príležitosť."
,,Mohli by sme trebárs ... alebo ..."
,,Vidíš? Žiadna iná nie je. Už si to konečne uvedom. Nemáš na výber."
,,To, že ma teraz žiadna nenapadla ešte neznamená, že neexistuje."
,,Bože, najradšej by som ťa zakopala pod čierno-čiernu zem a nechala ťa tam zhniť."
,,Au, to bolelo."
,,Veď aj malo. Ja predsa nechcem, aby si sa s ním vyspala. Jemu bude určite stačiť, keď s ním pôjdeš niekam von."
,,Lenže ty zase nechápeš prečo to ja nechcem urobiť. Viem veľmi dobre čo po mne chceš, ale každý kto je pri mne veľmi blízko je v nebezpečenstve. Aj ty vieš až príliš veľa."
,,Dobre, povedzme, že sa bojíš, aby sa mu niečo nestalo. No ja si hlavne myslím, že je to kvôli tomu, aby si mu nakoniec nekývla."
,,Aj to."
,,Ale prečo? Veď je zreteľné, že on ťa miluje a ty miluješ jeho. Tak kde je problém?"
,,Kde je problém? Že kde je problém. Tak s touto otázkou si ma naozaj pobavila. Hovorila som ti to snáď miliónkrát. A tým, že ma miluje by som si nebola až taká istá."
,,Zase s tým začínaš. Už som ti raz povedala, že nie je ako Black. Možno to, že ťa miluje nedáva najavo práve dokonale, ale myslí to vážne."
,,Nechajme už túto tému, prosím. Nechcem to teraz rozoberať."
,,Lenže ty to nechceš nikdy rozoberať."
,,Prosím."
,,Prepáč, už som ticho."
,,Ja viem, že mi chceš len pomôcť, ale je to pre mňa ťažké."
,,Dobre. Už sa k tomu nebudem vracať. Teda aspoň do tej doby, kým nevyriešime tento problém. No, ich pomoc potrebujeme. A myslím, že najviac nám bude ochotný pomôcť práve James."
,,Ja to nezvládnem."
,,Ale zvládneš. A možno ani nič nebude chcieť."
,,Sama tomu neveríš."
,,Ja viem, ale nejako ťa presvedčiť musím."
,,Ty si ale potvora."
,,Vďaka. Tak čo? Ideš do toho?"
,,Fajn."
,,Ja som vedela, že si múdra. Potom to zariadime, ale teraz už musím ísť, sľúbila som Thomovi, že sa s ním pôjdem prejsť."
,,Uži si to."
,,Vďaka a nie, že budeš celý čas zatvorená tu v izbe."
,,Neboj."
Stačila som za ňou ešte zakričať, než sa mi stratila za dverami. Znova som osamela. Mám to ale ťažký život. No, to je teraz vedľajšie. Najviac ma trápi, že budem musieť tráviť čas s Jamesom. Ako to len zvládnem? Ale dosť už sebaľútosti. Aj bez toho mám už dosť problémov. Radšej by som mala zájsť do knižnice. Možno sa mi podarí nájsť niečo, čo ma zachráni.

Návšteva knižnice mi nakoniec s ničím nepomohla. Snažila som sa niečo nájsť o tej Helene Downsovej, ale nič som nenašla. Síce som to čakala, no skúsiť som to musela. So zlou náladou som sa vracala naspäť do izby. Teraz je jasné, že mi nezostáva nič iné ako pristúpiť na Samanthin návrh. A to znamená ukecať Jamesa. Normálne mi to pripadá ako sprisahanie proti mne.
Ako som však zistila nie všetci mali taký zlý deň ako ja. Napríklad taká Sam. Keď som prechádzala jednou opustenou chodbou začula som divné zvuky z jednej učebne. Tak som tam ako správna prefektka vtrhla a to čo som uvidela mi vyrazilo dych. Vyrušila som totiž môjho brata pri vášnivom bozkávaní so Sam. No skoro ma porazilo. Toto som naozaj vidieť nemusela.
,,Bože, Lill čo tu robíš?"
,,Ja ... ja ... vlastne som už na odchode, prepáčte, nechcela som vás vyrušiť."
Vyštartovala som odtiaľ ako najrýchlejšie som vedela. Taký trapas. Keby to aspoň nebol Tom. Neviem čo by sa stalo, keby som tam vtrhla o pár minút neskôr. Ježišikriste, na to nechcem ani pomyslieť. Niektoré veci by o sebe súrodenci predsa len vedieť nemuseli.
Ani neviem ako som sa dostala do izby. Stále som nemohla vymazať ten obraz z hlavy. Čo mám teraz robiť? Asi si zájdem na vymývaní mozgu. Z môjho duchaplného uvažovania ma vytrhla Sam, pretože sa prirútila do izby. Len čo na mňa pozrela, očervenela ako paprika. Ja sa jej teda nečudujem.
,,Lill, ... ja ..."
,,Nie, nič nehovor. Prepáč, nemala som tam tak vtrhnúť, ale keď, boli ste dosť hluční a ja som nevedela, že ste to práve vy dvaja."
,,Nie, to ty prepáč mne. Nemohla by si na to čo si videla zabudnúť?"
,,Budem sa snažiť."
,,Vďaka."
,,Veď máš aj za čo. Inak, vždy som si myslela, že si romantická duša a niečo také ako muchlovanie sa v opustenej učebni je pre teba nemysliteľné."
,,Veď aj hej, lenže to tie hormóny. Vždy, keď som v Thomovej blízkosti prestanem sa ovládať."
,,Páni, ty ma každý deň prekvapuješ. A ako ďaleko ste sa už dostali?"
,,Keby si nás nevyrušila dostali by sme sa ďalej."
,,To bola výčitka?"
,,Samozrejme, že to bola výčitka."
,,Oh, tak potom prepáč, že som ťa pripravila o tak príjemný zážitok."
Obidve sme sa naraz rozosmiali.
,,Mimochodom, už si rozmýšľala ako presvedčíme záškodníkov?"
Okamžite mi zamrzol úsmev na perách. Ako to robí, že mi vždy tak rýchlo dokáže pokaziť náladu?
,,Nie, snažila som sa o tej Helene zistiť niečo v knižnici, ale ako som čakala nič tam nebolo."
,,Tak je to potom jasné. Po večeri si ich odchytíme a posnažíme sa ich presvedčiť."
,,A nemohlo by to počkať do zajtra? Veď večera začína už o chvíľu a to nemáme šancu stihnúť niečo vymyslieť."
,,To by sa ti páčilo, čo? Odkladať to. No, musím ťa sklamať. Povieme im to ešte dnes. Čím skôr, tým lepšie."
,,Čo keď odmietnu?"
,,Keby bolo najhoršie ponúknem im teba, aby nám pomohli."
,,To si nemyslela vážne, však?"
,,Samozrejme, že myslela. Z takýchto dôležitých vecí si nerobím žarty."
,,Ale to je ... to je ..."
,,Výmenný obchod. Niečo za niečo."
,,Lenže ja nie som žiadny tovar, aby si ma mohla vymieňať."
Naozaj ma nahnevala. Čo si o sebe vlastne myslí?
,,Lill, upokoj sa. Beriem ťa až ako poslednú možnosť."
,,Tak to ma naozaj upokojilo."

,,Tak sa pohni, lebo nám zdrhnú."
,,Nevidíš, že jem?"
,,Ty neješ. Ty sa v tom len prehrabuješ, aby si to zdržala, ale už toho mám dosť. Okamžite vstávaj, lebo začnem kričať na celú veľkú sieň."
,,Dobre, veď už idem. Aby si sa nezbláznila."
Pomaly som sa postavila a so sklonenou hlavou som sa vybrala za ňou. Zastavila sa až pri nich.
Pomóóóc!!!
,,Čaute. Mohli by sme s vami na chvíľu hovoriť?"
Ona to vážne urobila. Krava. Ja som sa len tvárila, že ma priveľmi zaujali šnúrky na mojich topánkach.
,,Jasné. Začnite." Podľa hlasu som spoznala, že hovorí Black.
Konečne som sa odvážila pozrieť sa na nich. Som hrozný srab, ja viem. Nechápem ako som sa mohla dostať do chrabromilu.
Zistila som dosť zaujímavú vec. James tu s nimi nie je. Zaujímalo by ma, kde je počas večere. Zvláštne. Vždy ich vidieť spolu.
,,No, my sme skôr mysleli niekde osamote."
,,Dobre, tak kam pôjdeme?"
,,Najlepšie by bolo na nejaké miesto, kde nás nikto nebude počuť a hlavne vyrušovať."
Neviem odkiaľ berie ten pokoj s akým to hovorí. Akoby sa s nimi bavila každý deň.
,,Myslím, že viem kam by sme mohli ísť. A o čo ide, že okolo toho robíte také tajnosti?"
,,To sa dozvieš až tam."
,,Fajn, už sa nebudem pýtať. Remus, skoč sa prosím pozrieť či sa už vrátil James, toto si nesmie nechať ujsť."
Hajzel. Tým myslím Blacka, nie Rema.

Konečne sme zastavili pred ... prázdnou stenou? Robí si z nás žarty alebo čo? Ja som vedela, že Blackovi nemáme veriť. To čo tam teraz robí? Už sa dočista zbláznil? Počkať ... beriem späť, ja som sa zbláznila. Z ničoho nič sa pred nami objavili dvere, ktoré tam nikdy pred tým neboli. Ale prečo sa divím? V tomto svete sa dejú omnoho čudnejšie veci ako len zjavovanie sa dverí.
Vstúpili sme dnu. Bolo to akoby sme sa ocitli v našej spoločenskej miestnosti. Všetko bolo rovnaké, až na to rozloženie kresiel, ktoré boli teraz v strede miestnosti. Inak bola prázdna. Sadli sme si do kresiel a mlčky čakali na Remusa a ... Jamesa. No, bude to zaujímavé.
Asi po piatich minútach ticha, ktoré už začínalo byť trápne, konečne dorazili zostávajúci členovia. Na moje nešťastie a zároveň aj šťastie si hneď vedľa mňa sadol James. Viete, ja už ani neviem čo chcem.
,,Remus mi po ceste stihol vysvetliť, že chcete s niečím pomôcť." Začal James, pretože nikomu sa do toho zjavne nechcelo a mne už vôbec nie.
,,Áno, potrebujeme. Je to naozaj dôležité, takže by sme boli radi, keby ste boli diskrétny." Sam, len do toho.
,,Fajn, ale už by ste nám mohli prezradiť o čo ide." Ozval sa Black. Nejaký je nedočkavý, chlapec.
,,Myslím, že najlepšie bude ak vám to vysvetlí Lilly, pretože ja vôbec netuším čo môžem a čo nemôžem povedať."
Pozrela som na ňu naozaj tak hnusne ako som len vedela, no ona si z toho zjavne nič nerobila a gestom mi naznačila, aby som začala. Pripomeňte mi, aby som ju, keď toto všetko skončí, zabila. Povzdychla som si a začala.
,,Ide o to, že sa potrebujeme dostať do knižnice. Aby som to upresnila do oddelenia s obmedzeným prístupom."
,,A na čo sa tam potrebujete dostať?" Ozval sa Black.
,,Potrebujeme nájsť niečo o jednej osobe, ktorá už zomrela."
,,A kto si zaslúžil toľkú vašu pozornosť?" Pokračoval ďalej vo vyzvedaní.
,,Je mi ľúto, ale to vám nemôžem prezradiť."
,,Prečo?"
,,Počujte. Vy si možno myslíte, že je to nejaký náš výmysel, ale je to životne dôležité. Nemôžem vám povedať nič konkrétne, pretože by som vás ohrozila a to naozaj nechcem. Už tak mám výčitky, že to vie Sam." Pohľadom sa na chvíľu zablúdila k Jamesovi. Pozeral sa z okna a na tvári mal zamyslený výraz.
,,Ste do niečoho zapletené?" Tentoraz sa do rozhovoru zapojil aj Rem.
,,Čože?"
,,Pokiaľ máte nejaké problémy môžete nám to pokojne povedať."
,,Nie, nemáme nijaké problémy, teda zatiaľ. Ale určite ich mať budeme, no hlavne ja, pokiaľ to nezistíme. Tak pomôžete nám alebo nie?"
Pozreli na seba. Vyzeralo to akoby sa dohodli pohľadmi. Je možné, že by vedeli čítať myšlienky?
,,Fajn." Z ničoho nič sa ozval James, čo ma prebralo z môjho myšlienkového pochodu.
,,Čo fajn?"
,,Pomôžeme vám."
,,A to len tak?" Po dlhej dobe sa ozvala Sam. Že jej to trvalo.
,,Ako len tak?"
,,No, to za to nebudete nič chcieť?"
Aj mňa to zaujímalo.
,,Nie, nič. Vlastne, robíme to aj kvôli sebe, pretože aj my sa tam potrebujeme dostať. Takže to vybavíme naraz."
Tak s touto odpoveďou ma dostal. Čo môžu potrebovať oni?
,,A na čo sa tam potrebujete dostať vy?"
,,To vám nemôžeme prezradiť zase my. Tak sme dohodnutí."
A čo iné nám zostáva?
,,Dobre." Povedali sme naraz so Sam. Len dúfam, že to nebudeme ľutovať.
Náhodou môj pohľad zablúdil k Pettigrewovi. Sedel na pohovke na druhom konci ako ja. Všimla som si, že ma pozoruje. No, nie normálne. Mal taký zvláštny pohľad, alebo sa mi to iba zdalo? Asi mi už začína šibať.
,,Tak kedy to spáchame?" Opýtala sa Sam.
,,Myslím, že najlepšie by bolo zajtra okolo polnoci. Súhlasíte?" James sa pozrel na všetkých a keď súhlasne prikývli, pokračoval ďalej.
,,Takže to by sme mali. Teraz nám už len zostáva vymyslieť ako to urobíme."
,,Najjednoduchšie by bolo, keby ste použili plášť." Ozval sa Remus.
,,Ty s nami nepôjdeš?" Musela som sa opýtať. Namiesto Remusa mi odpovedal Black.
,,Remus spolu s Petrom budú strážiť, či niekto nejde. Keby sa niečo pokazilo, môže sa vyhovoriť, že je prefekt a Peter sa niekde schová."
,,Aha." Žasla som nad tým ako to majú všetko dobre vymyslené.
,,To by mohlo vyjsť. Ja, Sirius, Samantha a Lilly pôjdeme pod plášťom. Snáď sa pod neho zmestíme. Súhlasíte všetci?"
,,A keby som povedala, že nie pomohlo by mi to?" Opýtala som sa.
,,Nie." Odpovedali mi všetci naraz. Zaujímavé, akí sú zrazu zohratí tým.
,,Tak je to jasné. Zajtra sa stretneme presne o pol dvanástej tu v komnate a ešte po prípade niečo doladíme. Tak, to je asi všetko. Prajem dobrú noc."
Všetci záškodíci sa zdvihli a opustili miestnosť, pričom na mňa Pettigrew nepekne zazeral. Dnes sa chovajú všetci podivne.
Nezostalo nám so Sam nič iné, len aby sme sa aj my pobrali do svojej izby.

5. kapitola: Otázky, ale žiadne odpovede

Tue, 14 Apr 2009 17:31:19 +0200

5. kapitola: Otázky, ale žiadne odpovede

Po raňajkách sme zašli poslať list Samanthinej mame. A, že to nebolo vôbec ľahké presvedčiť jej sovu, aby ten list odniesla. Je totiž dosť lenivá a my sme ju vyrušili zo sladkého nič nerobenia. Ale to by som nebola ja, keby som si nevedela rady. Stačilo, že som spomenula karamelové sušienky ako odmenu a razom bola preč. No, nie som úžasná?
,,Páni, mňa by teda nenapadlo, že moja sova je závislá na karamelových sušienkach? Ako si to vedela?"
,,Asi preto, že ja som jej tú závislosť vytvorila."
,,Čože? Ty si urobila z mojej sovy nástroj, ktorý sa dá ovládať sušienkami? Ja ťa asi zabijem."
,,Upokoj sa, dobre? Ja ti to vysvetlím."
,,Tak to som zvedavá čo z teba vypadne."
,,Vieš veľmi dobre, že ja nemám sovu. A ty si mi dovolila používať tú tvoju ..."
,,To áno, ale nevedela som, že z nej urobíš narkomana!"
,,Necháš ma dohovoriť? Ďakujem. Takže ty si mi dovolila používať tvoju, lenže ako si teraz iste videla, tak nie je veľmi ľahké presvedčiť ju k spolupráci. A tak vždy keď som niečo potrebovala doručiť som jej dala sušienku."
,,Bože."
,,Ale veď sa tak veľa nestalo."
,,Že nestalo? Celé prázdniny sa u nás strácali karamelové sušienky a naši z toho podozrievali mňa. A ona to bola Stela. Keby to aspoň nebola jedna z najdrahších sladkostí. Teraz budem musieť požiadať našich o zvýšenie vreckového na podporovanie sušienkovej závislosti mojej sovy."
,,Budem ti prispievať. Alebo jej môžem zaplatiť liečenie."
Pozrela na mňa ako na blázna. Aj vy ste si všimli, že v poslednej dobe sa tak na mňa pozerá veľa ľudí? Čo by to asi mohlo znamenať? No nič. Vráťme sa späť k Sam a jej pohľadu. To čo nasledovalo po tom ma naozaj zaskočilo. Čakalo som všetko, facky, nadávky, zaklínadlá ... ale vôbec nie ... smiech. No vážne. Začala sa smiať ako blázon. A ja po prekonaní prvotného šoku som sa pridala k nej. Myslím, že na liečenie by sme mali ísť skôr my dve. No, nie závislosti, ale poruchy mozgu.
,,Rozumieš - hah - tomu - hah? Ja mám - hih - závislú sovu?" Snažila sa hovoriť cez výbuchy smiechu.
Smiali sme sa tam takto asi ešte desať minút, no keď sme zistili koľko je hodín smiech nás prešiel.
,,Lill, čo máme prvú hodinu?"
,,Transfiguráciu."
,,A sakra, rýchlo poďme."
Celú cestu až k učebni sme utekali. Takže keď sme k nej prišli, nestihli sme zabrzdiť a obe sme vleteli do dverí, podotýkam, že boli zatvorené. Tie sa však po d našou váhou rozleteli a my sme sa pekne krásne natiahli pred celou triedou. Samozrejme všetci sa začali strašne smiať. Síce je pravda, že to musel byť smiešny pohľad ako na sebe ležíme rozplesknuté na zemi, ale so súcitu k nám si to mohli odpustiť.
A aby toho ešte nebolo málo, prihnala sa k nám profesorka a prepaľovala nás svojím prísnym pohľadom.
,,Slečna Evansová, slečna Forbidová, čo to má znamenať? Prídete neskoro na hodinu a ešte sa tu váľate na zemi. Dnes po večeri príďte ku mne do kabinetu, máte trest."
,,Ale pani profesorka, my sme boli len ..."
,,Mne je jedno kde ste boli slečna Evansová. Jediné čo ma zaujíma je, že ste neprišli včas na moji hodinu. A teraz si už sadnite a začnite pracovať."
S námahou sme sa zdvihli zo zeme (nikto totiž nebol tak ochotný, aby nám pomohol) a zamierili do svojej lavice. Celú hodinu som zazerala na McGonagallku. Takto mi skaziť večer, že sa nehanbí.
Na vyučovaní som už ten deň nedávala pozor. Viem, je to divné. Ale čo. Človek nemôže byť stále vzorný žiak. A keďže som už dostala ten trest ...
,,Nie, nie, nie. Prečo, bože, prečo? Toto som si nezaslúžila."
,,Sam, upokoj sa. Je to len trest."
,,Ty to nechápeš. Mne je jedno, že máme trest. Ale vadí mi, že nám ho tá stará rašpľa dala práve dnes."
,,A čo je na dnešnom dni také výnimočné?"
,,Mala som sa stretnúť s Tomom."
,,Tak sa s ním stretneš trebárs zajtra."
,,Nie, ja chcem dnes. Chcem zažiť romantickú večeru pri sviečkach, chcem sa prechádzať vonku pod holým nebom plným hviezd, kde mi vyzná svoju nehynúcu lásku."
,,Páni, vždy som vedela, že si trafená, ale že až tak. No, čo už. Každý sa môže zmýliť."
,,Čo je na tom také zlé?"
,,Nič, až na to, že je to ako vystrihnuté z čiernobieleho filmu."
,,Tss, to určite. Veď je to niečo krásne, keď ti niekto povie, že ťa ľúbi. Preto by to malo byť pri výnimočnej udalosti, nemyslíš?"
,,Podľa mňa stačí ak to ten dotyčný myslí vážne. Je jedno kde sa nachádzaš. Hlavné je, že si s ním."
,,Máš pravdu asi som to trochu prehnala."
,,Nie, ty prepáč mne. Nemám právo kaziť ti tvoje sny. To je asi jediná vec, ktorú ti nikto nemôže zobrať. Tak si ich chráň."
,,Dosť už sentimentality. Nepôjdeme do izby? Chcem si urobiť úlohy ešte pred tým trestom. Ktovie kedy sa vrátime."
,,Jasné, poďme."
Keďže sme už poobede vyučovanie nemali, celý čas sme boli v izbe a robili si úlohy. Keď nastala čas večere (na ktorú sa nám ísť nechcelo) vybrali sme sa do kabinetu profesorky McGonagallovej. Išli sme pomaly, takže nám cesta zabrala pol hodiny.
Zaklopala som a po profesorkinom ,,ďalej" sme vstúpili.
,,Dobrý večer, my sme prišli kvôli tomu trestu."
,,Áno, mám pre vás trochu ťažšiu úlohu. Pôjdete do zakázaného lesa a prinesiete mi odtiaľ tieto prísady. Profesor Slughorn ich potrebuje, ale nemá čas si ich zaobstarať. Tu máte zoznam a môžete ísť."
Zobrala som zoznam a vyšli sme z pracovne.
,,To si snáď robí prdel! Vážne po nás chce, aby sme šli do zakázaného lesa úplne sami?"
,,Sam, pokoj. To zvládneme."
,,Ako sa mám upokojiť? Veď je to najnebezpečnejšie miesto v okolí hradu."
,,Pozri. Záškodníci tam chodia skoro stále, keď majú trest. A vžd sa odtiaľ vrátia v poriadku."
,,Hej, lenže oni sú výborní čarodejníci. Ovládajú zaklínadlá, o ktorých ma ani nevieme."
,,Neprehánaš to trochu? Veď aj my sme dobré čarodejnice (viem, znie to trochu namyslene, ale musela som jej nejako dodať odvahu) a keby náhodou ani to nepomohlo, tak použijem oheň."
,,Veď to nevieš ovládať. Od toho incidentu z piateho ročníka sa ti to znovu nepodarilo. A ty si možno dobrá čarodejnica, ale ja rozhodne nie."
,,Bože, neštvi ma už a poď. Chcem byť čo najskôr naspäť."
Celú cestu na mňa ublížene zazerala ako keby som ja mohla za to, že musíme ísť do toho lesa.
Teraz, keď už ho pred sebou vidím chytá aj mňa panika. Nie, nesmiem to dať najavo. Sam už aj bez toho dosť vyšiluje. Jedna z nás dvoch si musí udržať chladnú hlavu. Ale prečo to musím byť vždy ja?

Po dvoch hodinách sme našli iba polovicu prísad. Keďže sme usúdili, že viac toho už asi nenájdeme, rozhodli sme sa vrátiť. To by sme však neboli my, keby sa nenaskytol nejaký problém.
,,Lilly?"
,,Hm?"
,,Kadiaľ teraz?" To sa ma pýta vážne? Pripadám jej snáď ako chodiaca mapa?
,,Kadiaľ, kadiaľ? Tadiaľ ako sme prišli." Snažila som sa len vykrútiť ako sa dalo. Až sa Sam dozvie pravdu, buď zabije mňa alebo seba.
,,A to je?"
,,Tak to netuším." Odpovedala som porazenecky.
,,Super. Takže tu predsa zomrieme. Ale ja ešte nechcem zomrieť."
Fajn, takže spočítajme si to. Sme v lese plnom rôznych oblúd, sami, ešte k tomu je noc. Hľadať nás začnú až nad ránom. Samantha začína hysterčiť a ja od toho nemám ďaleko. Bože, my tu asi naozaj zomrieme. Pokoj, len pokoj. Zhlboka dýchaj, Lilly. Hlavne dýchaj. Páni, normálne to pomáha.
,,No tak, upokoj sa. Nikto tu nezomrie, jasné?" Teda aspoň dúfam. Bože, zasa tie pesimistické myšlienky.
,,Takže, teraz sa pekne pokúsime nájsť cestu späť. Určite sme tu niekde nechali nejaké stopy, ktoré by nám pomohli. Len ich treba nájsť."
Vydali sme sa teda po prvých ľudských stopách, ktoré sme zazreli.

,,Lilly, poď sem, rýchlo." Otočila som sa a neochotne podišla k Sam.
,,Čo sa stalo? Pokiaľ je to zase nejaký pavúk, alebo niečo podobné, tak si ma neželaj."
,,Nie, pozri to je .."
,, ... krv."
,,Ale kde sa tu zobrala a hlavne komu patrí."
,,Sme v lese. Určite je z nejakého zvieraťa, alebo ... počuješ to aj ty?"
,,Hej, znie to, akoby niekto kričal. Tam."
Obe naraz sme pozreli na husté krovie. Keď sme prišli bližšie, uvidela som čistinku a tam troch ľudí v maskách ako mučia nejakého muža. V tej chvíli ma však zaujal ich rozhovor.
,,Kto to je? Hovor!"
,,Ja, ja neviem, naozaj. Toho štvrtého sa nám nepodarilo nájsť."
,,Akože nepodarilo?"
,,Je príliš dobre chránený a utajovaný. Nikto z ministerstva nemá ani tušenia kto by to mohol byť. Jediné čo sa nám podarilo zistiť je to, že študuje na Rokforte."
,,Zabite ho, je nám k ničomu."
Jediné, čo som potom videla bol záblesk zeleného svetla. Po tvári sa mi začali kotúľať slzy. Ako môže byť niekto taký krutý? Všetci sa začali premiestňovať až na jedného, ktorý sa vydal našim smerom. Na nič sme nečakali a rozutekali sa preč. Ani neviem ako, dostali sme sa na školské pozemky, ktoré sme len prebehli. Zastavili sme sa až pri vstupe do hradu.
,,On ho, on ho ..." Začala koktať Sam.
,,Áno, on ho zabil." Môj hlas znel bezvýrazne.
,,Lill, čo budeme robiť?"
,,Asi by sme to mali povedať Dumbledorovi."
,,Máš pravdu."
,,Vieš čo? Zanes tie prísady profesorke a ja zatiaľ zájdem za riaditeľom."
,,Dobre."

,,Ďalej."
,,Dobrý večer, pán profesor."
,,Snáď dobré ráno, slečna Evansová. Čomu vďačím za vašu skorú návštevu?"
,,Viete, videla som spolu so Samanthou ako niekoho zabili."
,,Sadnite si a povedzte mi to, prosím, od začiatku."
,,Dnes sme dostali trest od profesorky McGonagallovej. Mali sme ísť do lesa nazbierať nejaké prísady. Lenže sme sa stratili, a tak sme išli po stopách, o ktorých sme si mysleli, že sú naše. Dostali sme sa na okraj lesa, čo sme samozrejme nevedeli, kde bola čistinka a tam tí ľudia v maskách."
,,V maskách?"
,,Áno, boli traja a snažili sa dostať informácie z nejakého muža, ktorého neskôr zabili."
,,A neviete čo chceli?"
,,Chceli vedieť kto je štvrtý."
,,Štvrtý?"
,,Ten muž vravel, že vraj je veľmi dobre chránený a nikto nevie kto to je. Jediné čo sa im podarilo zistiť je, že študuje na Rokforte. Pán profesor, čo to znamená?"
,,Nič dôležité, nebojte sa. Určite ste unavená, bežte si ľahnúť. Dobrú noc."
,,Nič dôležité? Veď zabili človeka. Už len to je dôležité."
,,Lilly, nechcem, aby ste sa tým zaoberali. Váš čas príde a potom budete mať starostí dosť."
,,Ale, ..."
,,Žiadne ale, bežte si oddýchnuť."
Či som chcela, alebo nie, musela som odísť.

V izbe na mňa už čakala Sam.
,,Tak čo? Ako to dopadlo?"
,,Nechce, aby som sa tým zaťažovala. Neviem presne čo sa tu deje, ale som si istá, že Dumbledore vie, kto boli tí muži a takisto vie koho tým mysleli."
,,A čo to znamená?"
,,To znamená, že niekto z Rokfortu je v ohrození života. Treba však zistiť kto."
,,V ohrození sú ale aj tí ostatní, nie?"
,,Ostatní?"
,,No, áno. Veď hovorili o štvrtom. To znamená, že aj ďalším trom hrozí nebezpečenstvo. A o to väčšie, pretože určite poznajú aj ich totožnosť."
,,Máš pravdu Sam, toto ma vôbec nenapadlo. Teraz už len môžeme dúfať, že nás tam nikto nevidel."
,,Prečo?"
,,Pretože sme počuli čo sme nemali. A to nikdy nie je dobré."
,,No super. Už to nemôže byť horšie."
,,Tým by som si nebola taká istá. Aj tak by ma ale zaujímalo kto boli tí muži a na čo mali tie masky."
,,To neviem, ale po tom čo si povedala, že hrozí nebezpečenstvo aj nám, to ani vedieť nechcem."
,,Možno keby sme to zistili, tak budeme vedieť aj po kom idú."
,,Tak to pochybujem."
,,No tak Sam, nemôžeme to nechať len tak. Môžeme zachrániť kopu nevinných ľudí."
,,Vážne? A kto zachráni nás?"
,,Prosím."
,,No dobre."
,,Ja som vedela, že ma v tom nenecháš."
V ten večer som zaspávala s množstvom nezodpovedaných otázok. Ale ja nájdem odpovede.

Twilight (film)

Tue, 14 Apr 2009 17:07:55 +0200

Žáner: Akční / Romantický / Fantasy / Thriller

Režisér: Catherine Hardwicke

Hrajú: Kristen Stewart, Robert Pattinson, Billy Burke, Ashley Greene, Nikki Reed, Jackson Rathbone, Kellan Lutz, Peter Facinelli, Cam Gigandet, Taylor Lautner, Anna Kendrick, Michael Welch, Gil Birmingham, Elizabeth Reaser, Edi Gathegi, Rachelle Lefevre, Sarah Clarke, Ned Bellamy, Justin Chon

Názov (zahraničie): Twilight

Názov (Slovensko): Súmrak

Názov (Česká republika): Stmívání

Ďalší diel: New Moon (Nov)

Minutáž: 122 min

obsah

17-ročná Bella Swanová sa zo slnečného mesta Phoenix, kde bývala s jej matkou a jej novým manželom na vlastnú žiadosť sťahuje do maličkého upršaného mestečka Forks, kde sa narodila, k otcovi, miestnemu policajnému náčelnikovi. Toto dobrovoľné väzenie spočiatku podstupuje s nechuťou. Všimne si však tajomného nadpozemsky krásneho spolužiaka Edwarda Cullena. Keď zistí, že je upír, je neskoro, nakoľko sa už stihla zamilovať. Edward a jeho rodina sú však upíri vegetariáni - teda živia sa čisto zvieracou krvou. Žiadna romantika však netrvá večne nakoľko sa blížia upíri, ktorý ani zdaľeka vegetariáni nie sú. Jeden z nich si vyhliadne Bellu, ako svoju ďalšiu obeť. Je na Edwardovi, aby ju zachránil.

reakcie

Hneď v úvode recenzie sa musím priznať, že knižnú predlohu Stephanie Meyer som nikdy nečítal, takže jej sfilmovanú verziu s ňou nebudem porovnávať. Takže áno - hneď z prvej vety ste sa dozvedeli, že snímka Twilight je inšpirovaná knižným bestsellerom, z ktorého sa predalo už vyše 40 miliónov kópií po celom svete a bol vydaný v 37-mich rôznych jazykoch. Štvordielna séria pre teenagerov opisuje postupne sa vyvíjajúci vzťah medzi smrteľníčkou Bellou Swan a mladým (relatívne) vampírom Edwardom Cullenom. No a práve tento prvý filmový počin nám priblíži úvod k spomínanej romanci.

Hoci je Twilight filmom u upíroch, napriek tomu sa dosť vymyká z charakteristickej temnej nálady iných filmov s podobnou tematikou, ako napríklad Underworld, Blade, Nočná/Denná Hliadka. Skôr by som povedal, že upíri sú iba takým doplnkom, dôležité je skôr iskrenie medzi dvoma hlavnými postavami. Pri dĺžke 122 minút sa vyvíja iba postupne, to ale neznamená, že sa budete nudiť. Konkrétnejšie detaily o deji prezrádzať nechcem, dodám iba, že dej je veľmi ľahko predvídateľný.

Herecké obsadenie si režisérka (áno, je to žena - veľká zriedkavosť v dnešnej kinematografii, ak nepočítam Sophiu Coppolu a dcéru Davida Lyncha) Catherine Hardwicke vyberala veľmi opatrne a vôbec sa nesústredila na osvedčené filmové hviezdy. A nie je to na škodu - herci sú mladí, väčšina z nich hrala v minulosti v seriáloch (Ashley Greene v Desire, Nikki Reed v O. C.), dve hlavné postavy sa však objavili už aj vo významnejších snímkach - Kristen Steward (Bella) ste mohli vidieť napríklad v Zathure, Into The Wild, alebo relatívne nedávno v Jumperovi. Robert Pattinson sa objavil v dvoch dieloch Harryho Pottera v role Cedrica Diggoryho a iba minulý rok si zahral Salvadora Dalího vo filme Little Ashes. Napriek tomu, že všetci sú oproti klasickým Hollywoodskym hviezdam relatívne neskúsení, odviedli dobrú prácu - hlavne Pattinson, ktorý mi svojím podaním upíra Edwarda mierne pripomínal postavu Thomasa Gabriela (hranú Timothym Olyphantom) v akčnom trháku Smrtonosná Pasca 4. Takže hranie šlo hlavne dvom vedúcim postavám (aj tak sa všetko v podstate točí okolo nich), zvyšok pôsobil iba ako štatisti.

Najviac avšak prekvapí výprava, efekty, strih a kamera. Rozpočet filmu iba 37 miliónov Amerických Dolárov hovorí za všetko - Twilight vyzerá ako pilotný film k nejakému seriálu, alebo ako lepšia časť Aktov X. Výprava je značne obmedzená na lesy, prírodu a malé mestečko Forks, čo iba pridáva na komornom vzhľade filmu. Strih a kamera sú v niektorých momentoch dosť experimentálne, hlavne v prípade scén letu upírov (alebo hocijakej nadprirodzenosti, ktorej sa dopustia), ale zväčša sú celkom podarené. No a digitálne efekty sú na veľmi nízkej "seriálovej" úrovni, na druhej strane však nie sú až tak dôležitým aspektom vo filme.

Fanúšikov filmovej (a aj nefilmovej) hudby však Twilight istotne zaujme. Je totiž ďalším zo snímkov, ktoré obsahujú Soundtrack aj Score. Na Soundtracku nájdete napríklad skladby od kapiel Paramore, Muse, Linkin Park a Blue Foundation, teda niečo skôr pre tých, ktorí obľubujú tvrdšiu muziku. Score je zasa dielom skúseného Cartera Burwella (zložil hudbu aj k Burn After Reading, Príbehu Rytiera, alebo Rob Roy), ktorý je síce v niektorých momentoch pri samostatnom počúvaní dosť nehomogénny, ale ako alternatíva ku klasickým hudobným doprovodom je celkom počúvateľný.

Film Twilight utŕžil po celom svete za necelých 9 týždňov (údaj zo dňa písania recenzie) 305 miliónov USD, čo je skoro 10-násobok produkčnej sumy - a to je excelentný výsledok. Kritici sa k nemu stavajú väčšinou so zmiešanými pocitmi, avšak film sa nedá neodporučiť ako dobrá zábava na sobotňajší večer v kine. Hoci je relatívne jednoduchý a vo viacerých veciach nedokonalý, myslím, že skupinu fanúšikov si u nás istotne nájde (inde na svete si už podľa výsledkov v Box Office zjavne našiel).

zdroj

TWILIGHT TRAILER

4. kapitola: Hľadá sa dedič

Tue, 14 Apr 2009 16:52:25 +0200

4. kapitola: Hľadá sa dedič

Konečne víkend. Už som si myslela, že sa zbláznim. Sme len dva týždne v škole, ale učitelia nás ani trochu nešetria. Viete, vždy som mala učenie rada a stále aj mám, ale čo je veľa, to je veľa. Nemôžem predsa stále len sedieť nad knižkami. Teraz mám oveľa dôležitejšie veci na prácu. Nemyslite si, že moje vzdelanie pre mňa nie je dôležité. Povedala by som, že patrí k najdôležitejším veciam v mojom živote. Akurát sa posunulo o pár priečok v mojom zozname. Od toho rozhovoru s Dumbledorom som sa rozhodla, že na prvom mieste bude pomoc svetu. Viem, znie to bláznivo. Asi by som to mala upresniť. Pokúsim sa pomôcť svetu. Ešte stále totiž nedokážem ovládať svoje schopnosti. Čo ovládať, dokonca ani používať. Vždy keď sa snažím vytvoriť ohnivú guľu, tak sa nič nestane. Nie, musím sa opraviť. Je pravda, že nikto navonok nič nevidí, no mne idú prasknúť nervy a mám pocit, že mne sa niečo stane. Málokedy sa mi totiž stáva, že mi niečo nejde. Neviem čo robím zle! Snáď to nejako zvládnem, kým nastane tá očakávaná vojna.
Teraz sedím sama v spoločenskej miestnosti. Pýtate sa prečo sama? To je veľmi ľahké. Samantha je totiž niekde s mojím bratom. Áno, je to tak. Od tej doby čo ho začala doučovať sú spolu skoro stále. A mne nezostáva nič iné, iba tu sedieť a čakať, kým niekto príde a ja sa neunudím k smrti. A do izby zase ísť nechcem, pretože je tam tá krava. Oh, ja som vám to vlastne ešte nepovedala. Amanda, to je tá nová žiačka, je s nami na izbe. To je ale prekvapko čo? Tak toto Dumbledorovi nezabudnem.
To čakanie ma už prestáva baviť. Asi zájdem do knižnice. Áno, presne to urobím.

Zmena plánu. Žiadna knižnica sa nekoná. Ja totiž kvôli tomu, že sa utápam vo vlastnej samote som si nevšimla, že už je dávno po večierke, takže knižnica je zatvorená. Super. Takže som sa cez celý hrad trepala úplne zbytočne. Óh, kedy už konečne začnem používať mozog. Hovorí sa, že čím je človek starší, tým je múdrejší. Myslím, že u mňa je to naopak. A to všetko kvôli mojej samote. Možno keby som si našla nejakého chalana ... nie! Už dosť! Jediný chalan, na ktorého myslím je Ja ... gŕŕŕ ... Potter. S nikým iným by som nedokázala byť. A s ním to tiež nepôjde pretože ... pretože ... Ja neviem. Na jednu stranu by som s ním chcela hrozne byť, ale potom ma napadne, že si zo mňa robí len žarty a to zažiť nechcem. Ach, prečo práve môj život musí byť tak komplikovaný? A ešte k tomu všetkému stále neviem kto je ten dedič. Ako to mám, dočerta, zistiť? A bez neho to tiež nepôjde. A to nehovorím o tom, že chýbajú ďalší traja strážcovia. Ja sa z toho asi zbláznim. Nič nevychádza podľa mojich predstáv.
Konečne som sa dostala do spoločenskej miestnosti. Na moje prekvapenie tu sedela Sam. Možno si konečne spomenula, že má priateľku, ktorú v poslednej dobe zanedbáva. Vlastne keď tam nad tým rozmýšľam, mohla by mi pomôcť.
,,Čauky." Pozdravila som ju a sadla si vedľa nej na pohovku. Všimla som si, že je zahĺbená do nejakej knihy.
,,Hm." Tak takto znie celá jej odpoveď? No rozumiete tomu? Človek by povedal, že po tých hodinách, ktoré sme spolu neboli sa jej bude cnieť, ale nie. Ona ma bude ignorovať.
,,Sam, potrebujem s niečím pomôcť."
,,Hm." Hovorím, čistá ignorácia.
,,Je to naozaj dôležité."
,,Fajn, tak hovor." Konečne.
,,Tu nie. Niekto by nás mohol počuť. Nevieš či je Amanda ešte stále v izbe?"
,,Nie nie je. Odišla chvíľu po tom, čo som sa vrátila."
,,Dobre, tak poď."
Chytila som ju za ruku a odtiahla do našej izby. Sadli sme si na moju posteľ (je bližšie ku dverám) a ešte raz som pohľadom skontrolovala izbu. Všetko bolo v poriadku, tak som spustila.
,,Raz si hovorila, že tvoja mama pracuje na ministerstve. Myslíš, že by mi mohla zistiť pár informácií?"
,,No, môžem sa jej spýtať. A čo by to malo byť?"
,,Potrebovala by som rodokmeň Richarda Chrabromila."
,,A na čo?"
,,Vieš ako som ti hovorila o tej veštbe? Tak v nej sa hovorí, že nám v boji pomôže Chrabromilov dedič. Lenže ja neviem ako inak ho nájsť a Dumbledore mi to nepovie. Toto je jediná možnosť."
,,Chceš povedať, že Dumbledore vie kto to je?"
,,Hej, ale podľa neho na to musím prísť sama."
,,To nemyslí vážne! Veď to môže byť ktokoľvek na svete."
,,Nie, to nie. Je na Rokforte a z toho vyplýva, že určite chodí do chrabromilu, keď je ten jeho dedič."
,,No, asi budeš musieť prehľadať celý chrabromil."
,,Ľahké to nebude."
,,Ľahké? Veď je to nemožné! Myslíš, že každý ti hneď zavesí na nos, že je jeho dedič?"
,,A práve preto potrebujem, aby sa tvoja mama pozrela do tých záznamov. Určite to tam niekde bude."
,,Dobre, idem jej hneď napísať."
Vzala si pergamen a ja som ju pozorovala. Vyzeralo to, akoby písala román, pretože keď skončila, podala mi štyri zapísané strany. Zaujímalo by ma, čo všetko tam popísala.
,,Dúfam, že si jej neprezradila na čo to potrebuješ. Vieš, nechcem, aby sa to niekto dozvedel."
,,Jasné, že nie. Čo si o mne myslíš? Napísala som jej, že píšeme prácu o Richardovi Chrabromilovi, preto potrebujeme poznať jeho potomkov."
,,Myslíš, že tomu uverí? Nie je to bohvieaká výhovorka."
,,Robíš si srandu? Moja mama uverí všetkému. Je to ten najnaivnejší človek na svete." No, tak už viem po kom to má.
,,Keď myslíš. Zajtra ráno to pošleme, teraz sa mi už nechce."
,,Veď ani mne nie. Som hrozne uťahaná."
,,Čo ste vlastne s Tomom celý deň robili?"
Na tvári sa jej objavil široký úsmev.
,,To by si rada vedela, však?"
,,Vieš, že áno?"
,,Tak to máš smolu, pretože ja nič neprezradím."
,,Ale no tak. Som tvoja najlepšia priateľka a Tom je môj brat. Určite by mu nebude vadiť ak mi to povieš. Prosím, prosím."
,,Tak dobre. Pobozkal ma."
,,To myslíš vážne?"
,,Hej, bolo to úžasné. Nikdy som nič také nezažila."
,,Preháňaš. Bol to len bozk."
,,Nie, bol to bozk od osoby, ktorú ľúbim. Povedz, ako by si reagovala ty, kedy ťa pobozkal James?"
,,Už zase s tým začínaš? Ja som si myslela, že sme si to už dávno vyjasnili."
,,Omyl. To ty si povedala, že s ním nič nechceš mať. Lenže zabúdaš na to, že on nie je zo železa. Jedného dňa si nájde dievča. A ty si potom budeš vyčítať, že si nechala len tak ujsť lásku svojho života."
,,Ale prosím ťa. Na svete je plno chalanov. Prečo si myslíš, že ten pravý je James?"
,,Tu nejde o to čo si myslím ja. Ale o to, že ty ho miluješ. A nesnaž sa mi tu nahovárať, že to tak nie je. Prečo to aspoň neskúsiš?"
,,Pretože sa bojím, jasné. Nie som taká silná ako si všetci myslia. Skrátka by som nezniesla keby ma po pár dňoch odkopol." Utrhla som sa na ňu.
,,Vieš veľmi dobre, že to by James nikdy neurobil. On ťa miluje."
,,To by mi musel najskôr nejako dokázať."
Zdvihla som sa a zamierila do kúpeľne. Vyzliekla som sa a vliezla do sprchy. Horúca voda ma vždy upokojovala. A to teraz naozaj potrebujem.

***

,,Ááá."
Zobudil ma krik v izbe. Vyzerá to tak, že mi nie je dopriate sa vyspať do ružova ani v nedeľu.
,,Preboha, čo sa deje?" S námahou som sa posadila na posteľ. To čo som videla mi vyrazilo dych. Predstavte si, že Amanda stála na svojej posteli a snažila sa akýmsi šálom odohnať Robbieho, ktorý sa okolo nej roztomilo krútil a snažil sa ten šál chytiť. Navonok som sa snažila nesmiať (veď ja som tolerancia sama), ale vo vnútri som sa dusila smiechom. Pozrela som na Sam, no to som nemala robiť. Teraz som sa už neudržala a rozosmiala som sa na celé kolo. Ona sa totiž smiala tak, že spadla z postele. Teraz sedí na zemi a po tvári sa jej kotúľajú slzy smiechu. Normálne som im aj odpustila, že ma zobudili, pretože som sa takto nezasmiala už pekne dlho.
,,Okamžite si zober to psisko, rozumieš? Ber si ho."
,,Robbie, zlatko, poď ku mne, poď." Poslušne ku mne docupital a ja som ho zdvihla k sebe na posteľ.
,,Dobrý psík. Až pôjdeme do Rokvillu, tak ti kúpim nejakú hračku, aby si sa nenudil, dobre?"
,,Ako je možné, že to ohavné psisko si tu len tak pobehuje? Mal by byť niekde zatvorený. Je to krvilačná beštia, ktorá napadne každého."
Tak teraz sa slzy kotúľali po tvári aj mne. No, pochopte to.. Malé šteniatko a vraj ,,krvilační beštia". Ja nevládzem. Asi zomriem na predávkovanie smiechom. A o Sam ani nehovorím. Chúďa, akurát sa ako-tak upokojila, keď Amanda vyriekla tú osudovú vetu. Teraz už na zemi ani nesedí, ale leží. Normálne sa váľa po zemi ako nejaký bezdomovec. Amanda na nás len zhnusene pozrela a odkráčala z izby. Pravdepodobne bola hore už pekne dlho, pretože bola oblečená a dokonca aj nalíčená a poviem vám, že ona v kúpeľni strávi polovicu dňa. Ktovie prečo vstávala tak skoro. Ale čo sa budem zaťažovať niečím takým, teraz sa hlavne potrebujem upokojiť. Asi po desiatich minútach som bola dostatočne pokojná na to, aby som sa prezliekla a nalíčila.

Eragon (film)

Tue, 14 Apr 2009 16:28:21 +0200

Žáner: Fantasy / Akčný
Režisér: Stefen Fangmeier
Scenár: Peter Buchman
Producent: John Davis, Adam Goodman, Gil Netter
Hrajú: Ed Speleers, Jeremy Irons, Sienna Guillory, Robert Carlyle, Djimon Hounsou, Garrett Hedlund, Joss Stone, Rachel Weisz a John Malkovich
Podľa knihy: Eragon
Názov (zahraničie): Eragon; (premiéra bola 15.12.2006)
Názov (Slovensko): Eragon; (premiéra bola 14.12.2006)
Názov (Česká republika): Eragon; (premiéra bola 14.12.2006)
Ďalší diel: Eldest (?)
Minutáž: 103

obsah:

Chudobný farmársky chlapec Eragon nájde v Dračích horách podivný modrý kameň. Najskôr ho chce iba speňažiť a zabezpečiť tým rodinu na nadchádzajúcu krutú zimu, lenže keď sa z kameňa vykľuje dračie vajce a z neho neskôr dračie mláďa - Zafira, uvedomí si, že stojí tvárou v tvár dobrodružstvu, ktoré siaha vysoko nad jeho možnosti. Jeho prostý život cez noc zanikne a on sa ocitne v novom, nebezpečnom svete intríg, kúziel a vojen. Iba za pomoci starodávneho meča a múdreho sprievodcu musí Eragon so Zafirou zdolávať nebezpečné situácie a odolávať temným silám v kráľovstve s kráľom, ktorého zlo nepozná hraníc. Dokáže Eragon naplniť svoje predurčenie a prevziať bremeno legendárnych Dračích jazdcov? Osud kráľovstva leží možno v jeho rukách...

reakcie:

Film obchytil väčšinou negatívne reakcie, na prestížne americkej stránke o filmoch ho ohodnotili na úbohých 16% a stal sa podľa stránky desiatym najhorším filmom roku 2006. The Seattle Times označili film ako technicky skvelú vecičku, no na druhej strane dosť nudnú a občas nezmyselnú. Film kritizovali novinári aj v súvislosti s pochybnou dejovou líniou. Na mušku si tiež zobrali dialógy, ktoré označili za slabé, ba až "drevené", čo mohli spôsobiť aj katastrofálne herecké výkony... Prvý sfilmovaný diel bol tiež porovnávaný s viacerými známymi snímkami ako Harry Potter, Pán prsteňov či Hviezdne vojny, pričom neprekonal úroveň ani jedného zo spomínaných titulov. Podľa mnohých fanúšikov je Zafira jediným svetlým bodom filmu - niečím, vďaka čomu sa túto zlepeninu oplatí vidieť.

Kladné recenzie zas tvrdili, že je tento film zábavný; práca CGI bola vraj predstavivá a Zafira získala titul "veľkolepej kreácie"

TRAILER K FILMU ERAGON

Garth Nix - Sabriel

Tue, 14 Apr 2009 16:18:40 +0200

Garth Nix - Sabriel

Dej:

Sabriel vyrástla ďaleko od Starého kráľovstva, tajuplného sveta, kde vládnu magické sily, a kde mŕtvy nezostávajú mŕtvymi. Jedného dňa záhadne zmizne jej otec a Sabriel sa musí vydať na cestu plnú nástrah, aby ho zachránila. Jej jedinými zbraňami sú meč a sedem kúzelných zvončekov, jej sprievodcami na nebezpečnej púti sa stávajú kocúr a záhadný mladík. Nemôže si byť istá nikým a ničím, pretože v Starom kráľovstve nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Garth Nix

Tue, 14 Apr 2009 16:04:36 +0200

Séria kníh Staré kráľovstvo:

-- Sabriel

-- Lirael

-- Abhorsenka

3. kapitola: Ako je to možné?

Tue, 14 Apr 2009 01:57:46 +0200

3. kapitola: Ako je to možné?

,,Konečne obed. Zdalo sa mi to, alebo bol Binns ešte viac nudný ako inokedy?"

,,Myslím, že viac. Aj ja som mala čo robiť, aby som nezaspala."

Prišli sme do veľkej siene skoro posledné, takže sme si museli hľadať voľné miesta, ktoré boli, bohužiaľ len pri záškodníkoch. Sedel pri nich aj môj brat.

"Ahojte." Pozdravil nás Tom, keď sme si sadali. .Sam len nezrozumiteľne zamumlala na pozdrav a ja som sa musela usmiať. Záškodníci boli až príliš zabraní do rozhovoru, ktorý viedli medzi sebou, že si dokonca ani nevšimli náš príchod.

"Ahoj. Tak ako sa ti páčilo prvý deň v škole?" Opýtala som sa.

,,Celkom dobre. Teda až na to, že som na hodine McGonagallku premenil na myš a vyslúžil si za to trest."

,,To si vážne urobil?" Opýtala som sa začudovane.

,,Ja za to nemôžem, transfigurácia mi nikdy nešla." Pre seba som sa uškrnula, pretože sa mi v hlave začal rodiť plán.

,,Tak to by ťa mohla Samantha doučovať. Ona je v nej dobrá." Odpovedala som mu.

Chúďatko, skoro sa zadusila, keď som povedala jej meno.

,,Vážne by si mi s tým pomohla?" Pozrel sa na ňu tak sladko, že som sa bála, aby nedostala cukrovku.

,,Ja ... no ... jasné, prečo nie?" Koktala.

,,Mala by si dnes večer čas? Vieš, potreboval by som to čo najskôr." Zase nahodil ten svoj kukuč.

,,Dobre."

,,Vďaka, si moja záchrana." Dal jej bozk na tvár a odkráčal za svojimi novými kamošmi.

Tak, to by sme mali. Teraz už si musí poradiť sama. O chvíľu sa zdvihli aj záškodníci a ešte stále príliš zaujatí rozhovorom odkráčali zo siene.

,,Lilly? Videla si? On ma pobozkal." Chytila si líce a začala sa prihlúplo usmievať. Keby sa na ňu teraz niekto pozrel, tak by si povedal, že je zhulená.

,,Hej, videla. Len nechápem, prečo sa tváriš, akoby ťa práve požiadal o ruku. Bol len rád, že mu pomôžeš."

,,To je možné, ale vieš si predstaviť aký veľký krok vpred je to v našom vzťahu?"

,,Veľký krok? Sam, za veľký krok sa dá považovať svadba alebo dieťa. Nie toto. A o akom vzťahu to vlastne hovoríš? Pokiaľ viem, on nemá ani tušenie, že sa ti páči."

,,No, to je to. Určite mi týmto naznačil, že aj on ma miluje."

,,Nechcem ti brať ilúzie, ale bol to len kamarátsky bozk, nič viac."

,,Nejako sa začať musí, no nie? A určite som na tom lepšie ako ty s Jamesom."

,,Čože? O čom to tu, preboha, rozprávaš?"

,,Lill, nerob sa dobre? Poznám ťa až príliš dlho na to, aby som vedela, že tvoj vzťah k nemu sa zmenil."

,,To ... to nie je pravda." Prečo jej klamem?

,,Ale je. Ako mi chceš inak vysvetliť tú príhodu vo vlaku? Hneď mi to bolo jasné, keď si sa naňho pozerala ako na svätý obrázok. Iní si toho všimli tiež, no je to pre nich tak absurdné, že si to nepripúšťajú. Mňa však tvoja bývalá nenávisť k nemu nepomätie. Tak a teraz mi láskavo vyklop, čo k nemu vlastne cítiš."

,,Ja ... asi som sa doňho zaľúbila." Povedala som to tak potichu, že sa Sam musela nakloniť až k mojim ústam, aby ma počula.

,,Ááá, veď to je úžasné." Vykríkla na celú veľkú sieň a začala ma objímať.

,,Prestaň, počuješ? Všetci sa na nás pozerajú."

,,No a čo? To čo si práve povedala je to najlepšie so som dnes počula."

,,Čo je na tom také skvelé?"

,,Každý v tomto hrade vždy vedel, že skončíte spolu. Vy k sebe skrátka patríte. A ako vidím, tak si si to konečne uvedomila aj ty."

,,Ale to som nepovedala."

,,Ako to, veď si práve ... "

,,Hej, vravela som, že ho ľúbim, ale nie, že s ním začnem chodiť. Rozhodla som sa naňho zabudnúť. Vymazať ho zo svojej hlavy aj srdca."

,,Sama dobre vieš, že sa ti to nikdy nepodarí. A skôr či neskôr skončíte spolu."

,,A čo ty si? Nejaký odborník na vzťahy alebo čo? Možno by si si mala otvoriť manželskú poradňu a nezaťažovať mňa tvojimi teóriami a ešte k tomu mylnými." Oborila som sa na ňu.

,,Hovor si čo chceš, ale skôr či neskôr aj tak zistíš, že som mala pravdu. Len aby už potom nebolo neskoro. Jeho to nemusí baviť donekonečna. Veď ho odmietaš už niekoľko rokov."

,,Lenže ja chcem, aby ho to prestalo baviť. Aj keby sme nakoniec spolu boli, neklapalo by nám to. Sme až príliš rozdielny. Ty to nechápeš, ale ja nechcem skončiť tak, ako končia Blackove priateľky." Prečo som si svojimi slovami nebola vôbec istá?

,,Prečo si myslíš, že by si tak skončila? Veď on ťa má rád."

,,Podľa mňa to tak nie je. Predvádza sa len pred ostatnými."

,,Ale to nie je pravda."

,,Ako to ty môžeš vedieť?"

,,Skrátka to viem."

,,A môžeš mi to povedať na 100 percent?"

,,No .... ja ..."

,,Vidíš? Aj ty máš pochybnosti. Najlepšie bude ak všetko zostane pri starom. To, že ho mám rada sa nikdy nedozvie. A ty mu to nepovieš." Dodala som, keď sa už nadychovala k odpovedi.

,,A už sa viac o tom nechcem baviť." Ukončila som náš rozhovor a dala sa do jedla.

Po obede sme sa vybrali na pozemky. Sadli sme si pod náš obľúbená strom pri jazere. Samantha vytiahla knihu a začala si čítať. Ja som mala v pláne dopísať si úlohy na dejiny, ale prišla som k záveru, že sa nesústredím na nič a už vôbec nie na písanie úloh. Tak som len tak sedela a vychutnávala si nádherné slnečné počasie, ktoré je pre tento mesiac nezvyčajné. Sedeli sme tam už asi tri hodiny, keď nás niekto vyrušil.

,,Ty si Lilly Evansová?" Zastavil sa pri mne malý chlapec, mohol byť asi druhák.

,,Áno, prečo?"

,,Profesor Dumbledore chce s tebou ešte pred večerou hovoriť."

,,Vďaka." Odpovedala som poriadne zaskočená.

,,Nie je za čo."

Ten malý si odkráčal a ja som za ním zostala civieť.

,,Čo ti môže chcieť?" Položila mi Samantha otázku, ktorá aj mne vŕtala v hlave.

,,Neviem. Poď, pôjdeme už, o chvíľu bude večera a ja musím zájsť ešte za tým Dumbledorom."

,,Dobre, poďme."

Celú cestu som musela premýšľať čo mi môže chcieť. Urobila som niečo? Ale to by som o tom musela vedieť

Keď sme prišli do hradu, so Samanthou sme sa rozdelili. Ona išla na večeru a ja som sa vydala k riaditeľovi. Pred obludou som povedala heslo a nechala sa vyniesť až do pracovne. Zaklopala som a vošla dnu.

,,Dobrý deň, pán profesor. Chceli ste so mnou hovoriť?"

,,Dobrý deň, slečna Evansová. Áno, posaďte sa prosím."

Sadla som si a čakala čo sa bude diať.

,,Viete, zavolal som si vás kvôli vašim schopnostiam."

,,Mojím schopnostiam?"

,,Ide vlastne aj o to, čo sa stalo na konci minulého školského roku."

,,Ale veď už som vám vysvetlila, že to bola nehoda. Neviem ako sa to stalo."

,,Áno, ja viem. Stále mi to však vŕtalo v hlave a nakoniec som prišiel na príčinu."

Keď som nič nevravela, pokračoval ďalej.

,,Ako sme sa už dozvedeli, dokážete vytvoriť ohnivú guľu. No, ja si myslím, že to nie je všetko. Čo ešte viete však musíte zistiť sama.

,,Ale ako je to možné?"

,,Hneď sa k tomu dostanem. Možno ste už počuli o štyroch živloch."

Súhlasne som pokývala hlavou.

,,Pred mnohými tisícročiami ich chceli čarodejníci spútať, pretože ich chceli mať pod kontrolou. Tak vybrali jedného človeka, ktorý dostal schopnosti ovládať tieto živly. Určite si viete predstaviť, akú veľkú moc tým získal. A čím máme väčšiu moc, tým sme zraniteľnejší. Tak sa nechal zlákať aj on vidinou moci a bohatstva. Neuvedomil si však, že páchaním zla ho tie schopnosti pomaly začínajú ovládať, až ho napokon úplne zničili. Vtedy sa najvyšší čarodejníci rozhodli rozdeliť tie schopnosti medzi štyroch ľudí. Nechceli riskovať, že sa bude niekedy niečo také opakovať. Od tej doby strážcovia tieto schopnosti predávali svojim potomkom."

,,Stále nechápem, čo to má spoločné so mnou."

,,Vy, slečna Evansová, ste jedna z tých strážcov."

,,Ja? Ale ako to? Veď moji rodičia nie sú čarodejníci a pokiaľ viem, tak nikto z našich predkov. Tak po kom by som to zdedila?"

,,Strážcovia boli vždy muklovia. Je to tak lepšie, pretože jediné čo vedia je ovládať živel, ktorý zdedili. U vás sa však stala výnimka."

,,Aj tak stále nechápem prečo ja. Petúnia je predsa staršia a Thomas takisto. A dokonca aj on je čarodejník."

,,Zdedila ste to po svojej matke, takže Thomas to byť nemohol. A čo sa týka Petúnie, nikdy nebolo určené, že dedičom bude prvorodené dieťa. Vy ovládate oheň. Je to najsilnejší živel, takže potrebuje silnú osobnosť, aby ho zvládla. A to ste vy. A keďže ste aj čarodejnica, vaša sila sa tým znásobila. A preto si myslím, že oheň nie je jediná vaša schopnosť. Ale ako som povedal, to si už musíte zistiť sama."

,,Ako to mám zistiť? A čo mám teraz robiť? Veď ja to nedokážem ovládať. Dobrý príklad je ten minulý rok. Čo keby som niekomu ublížila?"

,,Ale veď sa predsa nič nestalo. Zvládli ste to a to je dôležité. Všetko chce svoj čas a tréning."

,,Dobre, pokúsim sa."

,,Ešte niečo som vám chcel povedať."

,,To nie je všetko?"

,,Zďaleka nie. Viete bola vyrieknutá veštba, ktorá hovorí o strážcoch. A mám podozrenie, že je o vás a o ostatných. Znie nejako takto:

Až bude zlo pri moci a osud ľudí neistý,

štyria strážcovia svoje sily spoja a začne boj,

v ktorom zvíťaziť môže len jedna strana.

Hoc silní budú, nepostačí to na výhru.

Preto dedič Chrabromila, zapojí sa do tohto boja.

,,Prečo si myslíte, že ide práve o nás?"

,,Ako už viete, moc Voldemorta stúpa. Myslím, že vám je súdené ho zastaviť."

,,Aj keby to tak bolo. Ako nájdem ostatných strážcov? A čo ten Chrabromilov dedič?"

,,Až príde tá správna chvíľa, všetci to budete vedieť a oni prídu sami za vami. A ten dedič je bližšie ako si myslíte."

,,Je bližšie ako si myslím? Čo to znamená?"

,,Všetko pochopíte až príde čas."

,,Ale ..."

,,Je mi ľúto, ale viac vám prezradiť nemôžem."

,,Takže vy viete kto to je?"

,,Viem, ale musíte na to prísť sama. A teraz by ste už mala ísť na večeru."

,,Dovidenia, pán profesor."

,,Dovidenia."

Zdvihla som sa a odišla z pracovne. Teda, ja mám ale šťastie. Akoby som nemala dosť svojich problémov, teraz sa musím starať o budúcnosť sveta. Prečo práve ja? Určite je tu plno ľudí, ktorí by za to dali neviem čo, aby mali také schopnosti. A ako, preboha, nájdem toho dediča? To sa mám začať hrať na detektíva alebo čo?

Keď som vošla do veľkej siene, pohľadom som vyhľadala Samanthu. Na moju smolu pri nej nesedel nikto iný ako záškodníci. S nechuťou som sa vybrala k nej. Sadla som si vedľa môjho brata, ktorý sa s ňou o niečom bavil a dosť hlasno sa pri tom smiali, takže si vôbec nevšimli, že som prišla, čo sa nedá povedať o Jam ... ááá ... Potterovi.

,,Evansová, kde si bola? Už som sa bál, že neprídeš."

,,To nie je tvoja vec, Potter."

,,Prečo si na mňa taká zlá?"

,,A prečo ma ty stále otravuješ?"

Už, už mi išiel niečo povedať, keď sa odrazu postavil Dumbledore.

,,Ešte skôr než sa pustíte do jedla, by som vám chcel predstaviť novú žiačku, ktorá k nám prestupuje. Slečna Amanda Brownová bude navštevovať šiesty ročník. Slečna, prosím, môžete vojsť."

Vo dverách sa objavilo nie veľmi vysoké dievča typu barbie. Určite si dokážete predstaviť ako vyzerala (od hlavy až po päty v ružovom). Na všetkých okolo seba pozerala povýšeneckým pohľadom, samozrejme až na záškodníkov. Na tých sa žiarivo usmiala a až nejako pridlho hypnotizuje Jamesa. Tak to teda nie, ten je môj! Ježiš, čo to zas trepem. Tak s touto kamarátka určite nebudem. Sadla si na stoličku a McGonagallka jej nasadila múdry klobúk. Mala na hlave asi päť minút, kým vykríkol tú (pre mňa) osudnú vetu:

,,CHRABROMIL!!!"

Zbohom, môj pokojný život.

2. kapitola: Samantha sa zaľúbila

Tue, 14 Apr 2009 01:13:36 +0200

2. kapitola: Samantha sa zaľúbila

Celú cestu až na Rokfort som ich ignorovala. Bolo to neuveriteľné. Môj brat sa s nimi bavil a smial na tých ich hlúpostiach. Dokonca aj Samantha sa k nim pridala. No je toto normálne? Vlastne v poslednej dobe sa mi nezdá normálne vôbec nič. Keby tu bol aspoň Remus. Jediný normálny človek, ktorý ma dokáže pochopiť. Ale práve on musí mať hliadku. Je to veľmi nespravodlivé.

Konečne vlak zastavil. Vložila som Robbieho do prepravky a rýchlo odtiaľ odišla. Nastúpila som do prvého koča, čo som zbadala. Sedeli tam nejaké piatačky, ale ja som si ich nevšímala. Začula som len útržky ich rozhovoru. Bavili sa o Blackovi a o Potterovi. Nemohli sa rozhodnúť, ktorý je krajší. Ja mať tak ich starosti. Po veľmi, veľmi dlhej ceste (teda aspoň pre mňa určite bola) sme dorazili k hradu.

Do veľkej siene som prišla medzi prvými. Sadla som si doprostred stola. O chvíľu som začula ten známi smiech. To ich to ešte neprešlo? No nič. Len dúfam, že ich nenapadne sadnúť si ku mne. Tak smola. Už sa stalo. Prečo ja musím mať také šťastie?

,,Lilly, kam si zmizla? Ani nevieš o koľko zábavy si prišla." Pýtala sa ma Samantha, ešte stále so smiechom.

,,Naozaj? Bože ako je mi to ľúto."

,,Neboj Evansová, my ti to vynahradíme."

,,Potter, si hluchý alebo si len nezachytil tú iróniu v mojom hlase?"

Robila som sa, že ma hrozne zaujíma zaraďovanie, no bola to nuda. Ale všetko je lepšie ako počúvať Potterove poznámky. Niekedy je naozaj neznesiteľný. Nechápem ako som sa doňho mohla zaľúbiť. Ale musím uznať, že sa mi to darí skvele zamaskovať. Teda až do tej doby, kým nevidím tie jeho nádherné oči. Budem sa mu musieť začať vyhýbať, inak to nedopadne dobre.

Konečne prišiel na radu Tom. Asi po minúte ho klobúk zaradil do chrabromilu. To som však čakala. Je to skrátka pravý chrabromilčan. Sadol si naproti mne. Všetci sa k nemu ihneď nahrnuli. Teda, ako to robí, že je taký obľúbený? Veď sa s ostatnými pozná sotva pár hodín. Nechcem, aby ste si mysleli, že ja som nejaká utiahnutá a s nikým sa nerozprávam, to nie. Viete, len mi chvíľu trvalo, kým som si našla tie správne kamarátky. A on si len príde a už sa chcú s ním všetci kamarátiť. No čo už.

,,Sestrička, ako je možné, že ty mi ani nepogratuluješ?"

,,Ty si si aj spomenul, že máš sestru? To je od teba milé." Teda, dnes zo mňa irónia iba srší.

,,Ale Evansová, ty tuším žiarliš."

,,Potter, nechaj si tie svoje hlúpe poznámky. Naozaj dnes nemám náladu sa s tebou hádať."

,,Dobre. Ale možno budeš mať náladu ísť so mnou na rande. Čo ty na to?"

,,Môj bože, prečo ma tak trestáš? Koľkokrát ti mám ešte povedať, že na žiadne rande s tebou nepôjdem."

,,Povedz, kedy si už konečne priznáš, že ma miluješ? Všetci to už dávno vedia okrem teba."

,,Ja ťa nemilujem a daj mi už konečne pokoj." Bohužiaľ už to viem aj ja, dodala som v duchu.

Už sa nadychoval, že mi niečo odpovie, keď sa postavil Dumbledore. Moja záchrana.

,,Vítam vás v novom školskom roku. Zdôrazňujem, že vstup do zakázaného lesa je prísne zakázaný. Takisto do zoznamu zakázaných predmetov pribudlo pár vecí, ktoré si môžete pozrieť na zoznamoch pripnutých na nástenkách alebo u pána Filcha. A teraz niečo dôležitejšie. Chcem vás upozorniť, že vplyv istého lorda Voldemorta stále narastá. Určite ste už počuli, že zhromažďuje okolo seba ľudí, ktorí sa nazývajú smrťožrúti a s ich pomocou vyvražďuje nevinné rodiny, väčšinou muklovské. Tiež vás chcem požiadať, ak by ste si všimli niečo nezvyčajné v okolí hradu, aby ste to nahlásili mne, alebo vedúcemu vašej koľaje. Buďte opatrní a nevystavujte sa zbytočne nebezpečenstvu. No, ale určite ste už poriadne hladní. Prajem dobrú chuť."

Na stoloch sa objavilo jedlo.

Vraj dobrú chuť. Pokiaľ si myslí, že nám oznámi takéto správy, o ktorých som ja, samozrejme, nič netušila a potom nám len popraje dobrú chuť, tak sa mýli. Jedlo je posledná vec, na ktorú v tomto okamihu dokážem myslieť.

,,Teda, vedel som, že sa niečo deje, ale, že je to až také zlé som naozaj netušil." Začal Remus.

,,To asi nikto z nás." Vložil sa do debaty Tom.

,,Ja som to vedel. A Sirius tiež." Odpovedal nezaujato James a ďalej sa napchával kurčaťom.

,,Áno, aj ja som to vedel."

,,Ako je možné, že väčšina čarodejníckeho sveta žije v nevedomosti, ale práve vy dvaja to viete?" No neudivuje vás to? Mňa teda hej. Ako je možné, že oni dvaja vždy všetko vedia ako prví a ja sa to dozviem ako posledná?

,,Vieš Evansová, môj otec je auror, takže nám vždy všetko povie. A keďže Sirius bol cez prázdniny u nás tak to vie aj on."

,,Tak to je neskutočné." Zamrmlala som len a konečne som si naložila jedlo aj ja.

,,Ale to je pekná zbabelosť útočiť na muklov, ktorí sa ani nedokážu brániť. Veď chudáci ani nemajú poňatia čo sa deje." Pípla zrazu Sam.

,,Máš pravdu je to podlosť. Ale ja si myslím, že vedia o čo ide. Tie útoky boli zaznamenané hlavne v rodinách, kde majú deti, ktoré čarujú."

,,James to myslíš vážne?" Začínalo mi zvierať žalúdok, takže som si ani neuvedomila, že som ho oslovila menom.

,,Hej, myslím, že posledný bol niekde v okolí Londýna. Ale tie ostatné, to už naozaj neviem." Odpovedal mi stále pokojný.

,,Preboha Tom, vieš čo to znamená? Musím niečo urobiť. Ale čo?" Tak toto je na mňa naozaj priveľa. Mala som na krajíčku. Veď koho vy nevzala správa, že nejaký maniak vám možno zavraždí rodičov?

,,Lill, no tak upokoj sa. Nič sa im nestane, uvidíš."

,,Tom, počúval si čo celý čas hovoril? Tie útoky sú v blízkosti Londýna. A kde ja bývam? Mama a ocko sú muklovia. A koho ten maniak zabíja?" Teraz som sa už naozaj rozplakala.

,,No tak, Evansová, vzchop sa. Všetko bude v poriadku, uvidíš. Veď si zober, že bývate niekde v centre Londýna. A tie útoky boli zatiaľ zaznamenané len niekde na okraji. Podľa mňa nechcú zbytočne vzbudzovať veľkú pozornosť do tej doby, kým nebudú dostatočne silný." Snažil sa ma upokojiť James.

,,Hm ... asi máš pravdu." Povedala som plačlivo.

,,Lill, mali by sme už odviesť prvákov, ale pokiaľ sa na to necítiš v pohode to zvládnem aj sám."

,,Nie, idem s tebou." Utrela som si slzy a vstala som.

,,Dobre, tak poďme."

Celú cestu som išla mlčky a stále dookola nad tým premýšľala. Chudák Remus, všetko hovoril za mňa. V spoločenskej miestnosti som sa konečne spamätala a povedala pár nevyhnutných informácií. Rozlúčila som sa s Remusom a pobrala sa do svojej izby.

Samantha sedela na posteli a hypnotizovala stenu pred sebou. Nebolo to nič zvláštne. Robieva to často. Ona je totiž typ človeka, ktorý chodí stále s hlavou v oblakoch. No a na to som tu ja, aby som ju držala pri zemi. Podišla som k nej a zvalila sa na jej posteľ.

,,Lill, ty už si tu? Nejako skoro nie?"

,,Skoro? Mne to skôr pripadalo ako večnosť, ale keď myslíš."

,,Asi som sa zamilovala." No zbohom. Už je to tu zase.

,,Kto je to tentokrát?" Opýtala som sa znudene.

,,Héj, to čo bolo?" Spýtala sa dotknuto.

,,Sam, ty si zamilovaná každý týždeň do niekoho iného." Pokračovala som rovnakým tónom ako predtým.

,,To nie je pravda."

,,Ale je."

,,Nie, nie je."

,,Je."

,,Nie je."

,,Je."

,,Fajn, máš pravdu, ale toto je niečo iné. On je iný." Dodala napokon.

,,Fakt? A kto je ten šťastní?"

,,Thomas."

,,To ako môj brat?" Spýtala som sa začudovane, posadila som sa a pozrela na ňu. Pohľad mi váhavo oplatila.

,,Hej, vadí ti to snáď?"

,,Nie, prečo by malo. Ja, len, že ho vôbec nepoznáš."

,,Ale veď to je na ňom práve to vzrušujúce. Tá záhada okolo neho." Povedala to tak zasnene, že som mala chuť začať sa smiať.

,,Aká záhada, prosím ťa. Vieš, asi by si mala prestať čítať tie romány. Už ti z nich začína šibať." Opäť som si ľahla.

,,No dovoľ. Náhodou sa v nich dozvieš kopu zaujímavých vecí." Odpovedala mi dotknuto.

,,Dobre, nechajme to už tak. Som unavená, idem spať." Na dôkaz svojich slov som zívla.

Už som sa zdvíhala z jej postele, keď ma stiahla naspäť.

,,Nie, počkaj."

,,Čo je?" Spýtala som sa otrávene. Naozaj som bola dosť otrávená a ona ma zdržovala od môjho vysneného spánku.

,,Lilly, sľúb mi, že sa s ním o mne porozprávaš."

,,S kým zase?"

,,No predsa s tvojím bratom. Mohla by si mu trocha naznačiť aká som skvelá a milá a ... no ty niečo vymyslíš."

,,A vieš o tom, že klamať sa nemá?"

,,Tým chceš ako povedať, že nie som skvelá a milá?"

,,Áno, presne to chcem povedať. Keby si bola taká skvelá ako hovoríš, nechala by si svoju úbohú kamarátku ísť spať."

,,A keď ťa teraz nechám, porozprávaš sa s ním?" Nahodila psie oči.

,,No, dobre, ale potom mi už dáš pokoj, jasné?"

,,Ďakujem, ďakujem, neboj, nebudeš o mne ani vedieť." Hodila sa na mňa.

,,No, to som zvedavá. A teraz ma už, prosím, pusť, lebo ma uškrtíš."

"Oh, jasné, prepáč." Ospravedlnila sa a pustila ma.

Do postele som sa dostala až za pol hodinu, pretože Samantha obsadila kúpeľňu a ja som musela čakať. Ale to sa už viacej nestane. Odteraz si dám na ňu pozor. Hlavné však je, že teraz už ležím vo svojej postieľke.

Ráno som sa zobudila zavčasu. V poslednej dobe totiž trpím poruchou spánku. Ale to mám z toho, že stále nad niečím premýšľam a robím si starosti. Mala by som nechať svoju hlavu na chvíľu si oddýchnuť.

Dokonca som Samanthe nepovedala ani to o Jam ... vlastne Potterovi. Takú dôležitú vec. No čo už.

Zašla som do kúpeľne. Teda skoro som zinkfartovala, keď som sa videla v zrkadle. Vidím, že ponocovanie mi veľmi neprospieva.

Keď som už skultúrnená vyšla z kúpeľne, Sam bola hore. To je naozaj zázrak.

,,Lill, ty už si hore? Páni, pre koho si sa tak vyparádila?" Naťahovala sa ako mačka.

,,Vyparádila? Veď vyzerám hrozne. Pozri na tie kruhy pod očami."

Vyskočila z postele, postavila sa oproti mne a začala si ma prehliadať.

,,Moja drahá priateľka. Buď si slepá, alebo máš halucinácie, lebo ja tam žiadne kruhy nevidím. A teraz keď dovolíš pôjdem sa aj ja upraviť. Musím totiž urobiť dojem na Thoma."

Odpochodovala do kúpeľne.

,,Teba to ešte neprešlo?"

,,Nie a ani tak skoro neprejde. A dúfam, že si nezabudla na to, čo si mi sľúbila." Zakričala na mňa.

,,Samozrejme, že nezabudla. Ty si vážne myslíš, že to k niečomu bude?"

,,Čo máš teraz na mysli?" Vystrčila hlavu z kúpeľne a v ústach mala zubnú pastu?

,,No, to keď mu o tebe budem hovoriť aká si úžasná. Nemal by si urobiť obrázok on sám?" Objasnila som jej.

,,Ja mu predsa nezakazujem, aby si urobil obrázok. Chcem len, aby si mu ho troška skrášlila." Odpovedala a zastrčila sa späť.

,,No ako myslíš. A pohni sa, som hladná."

,,Veď už idem."

O desať minút konečne vyšla.

,,No konečne. Ale ti to trvalo."

V klubovni ešte nikoho nebolo. Asi to bude tým, že ešte všetci spia. Bolo zvláštne vidieť vždy preplnený hrad taký prázdny. Konečne veľká sieň. Sadli sme si ako vždy doprostred, teraz skoro prázdneho chrabromilského stolu. O chvíľu k nám prišla profesorka McGonagallová a dala nám naše rozvrhy.

,,To snáď nie je pravda. Prvú máme dvojhodinovku elixírov."

,,Veď to nie je až také zlé."

,,Že nie je? No, jasné, pre teba možno nie, keďže si najlepšia z triedy, ale čo my normálny ľudia? A ako by nebolo dosť hrozné už len to, že máme elixíry. My ich musíme mať ešte so slizolinom. Čo som komu urobila?"

,,Každý rok ich máme so slizolinom, nechápem prečo teraz tak vyvádzaš. A poď už, začína sa to tu napĺňať a ja nemám záujem stretnúť Pottera." Môj plán ignorácia Pottera začína.

Cestou k učebni do mňa Samantha hustila čo všetko mám povedať Thomovi. Normálne ho začínam ľutovať. Teda nie, že by bola Sam nejaká zlá, alebo čo, to nie. Len je trochu ...ako by som to povedala ... príliš optimistická. Nechcem, aby ste si zasa mysleli, že ja som nejaký pesimista, ale Sam stále čaká kedy po ňu príde princ na bielom koni a dokonca verí tomu, že sa jej to raz vyplní. Každého koho stretla považovala za dobrého človeka (chvalabohu už zistila, že nie všetci sú dobrí). Dokonca jeden čas si zaumienila, že zmení Snapea. Celé dni za ním behala a snažila sa ho presvedčiť, že ona je tá pravá preňho, a že ho dostane z vplyvu čiernej mágie. Normálne mi ho vtedy bolo ľúto. Dokonca sa bál už aj vychádzať z ich klubovne, aby na ňu niekde nenarazil. Po dvoch týždňoch to vzdala. No, vzdala ako vzdala. Lepšie povedané, našla si novú obeť.

Konečne sme dorazili do žalárov. Sadli sme si do tretej lavice. Je to ideálne miesto. Nie ste totiž príliš blízko ani príliš ďaleko. Asi po desiatich minútach prišiel profesor a za ním aj ostatní žiaci.

,,Vítam vás na prvej hodine. Dnes začneme s opakovaním z minulého roka. Pripravíte mi elixír zabudnutia. Máte na to hodinu a pol. Postup je na tabuli, pusťte sa do práce."

Samantha šla pre prísady, zatiaľ čo ja som pripravovala pomôcky, keď mi na lavici pristál malý papierik. Otvorila som ho a zostala naň nemo zízať.

Evansová, môj návrh zo včera ešte stále platí, ak by si si to náhodou rozmyslela.

J. P.

Čo si ten idiot o sebe vlasne myslí? Otočila som sa a zistila, že na mňa celú dobu zíza. Roztrhala som ten odkaz na malé kúsky a s víťazoslávnym úsmevom som mu ho vrátila. Keďže sa Samantha už vrátila, dala som sa do práce.