10. kapitola: Modrý kameň

15. dubna 2009 v 16:33 | SuSiE |  Láska v nenávisti alebo prečo práve ja!
10. kapitola: Modrý kameň


Miestnosť zahalil dym a ja som cítila ako mi po lícach stekajú slzy, pretože ma z toho neuveriteľne pálili oči. Ani moje pľúca to neznášali príliš dobre a tak som sa rozkašlala. Keď už som myslela, že sa zadusím, dym zmizol a mne sa konečne naskytol pohľad na pôvodcu toho všetkého. Mladé dievča, asi v našom veku, vstúpilo s úsmevom dnu. Keď nás zazrela, úsmev sa jej ešte rozšíril. Vďaka tomu, že som bola otrávená, naštvaná a pridusená, najradšej by som jej vyškriabala oči a povedala, aby si ten svoj úsmev strčila niekam. Ale ovládla som sa, no kyslá maska z mojej tváre nezmizla. A prečo by aj vlastne mala? Zatiaľ na to nebol dôvod.

"Liana, zlatko. Som rád, že si to stihla. Už som si začínal myslieť, že to čakanie bude na nič. Ale zmýlil som sa. Pozri." Ukázal na nás a ona len prikývla. Neviem prečo, ale zdalo sa mi, že jej úsmev sa stále rozširuje, čo je nemožné, pretože by jej pokožka musela vyzerať ako vyťahaná guma, čo rozhodne nevyzerala. Vlastne bola veľmi hladká. Vidno, že sa o ňu stará. Na kráse jej neubrali ani drobné pehy, podobné tým mojim, len ich mala menej. Tvár jej lemovali čokoládovohnedé vlasy. No najzaujímavejšie boli asi jej oči, čierne ako uhoľ. Nebola vysoká a ani príliš štíhla, no rozhodne si s tým starosti nerobila. S jej tvárou sa tomu ani nedivím.

"Myslíš, že by som si toto neskutočné stretnutie nechala ujsť? Nebuď blázon. Poznáš ma predsa." Zasmiala sa zvonivým smiechom a pristúpila k nám.

"Ahoj, ja som Liana, ale to ste už určite pochopili." Najskôr podala ruku mne a potom Jamesovi. Uňho sa však zastavila trochu dlhšie a hypnotizovala ho svojím uhrančivým pohľadom. To ma naozaj dopálilo a otrávená maska sa na mojej tvári ešte rozšírila. Jamesa to však nijako nerozhodilo. A prečo by aj malo, veď na škole sa mu takejto pozornosti dostáva stále.

"Ja som James a toto je Lilly." Povedal jej s neutrálnym výrazom, takže som nedokázala určiť, čo si myslí a to ma dosť žralo.

"Ale to ja predsa viem." Odpovedala mu a žmurkla naňho. Vzkypel vo mne hnev. Čo si o sebe tá krava vôbec myslí?

"Tak, keď už je tu aj Liana, môžeme začať pracovať na vašom návrate." Povedal starec a pristúpil k mise s tou čudnou tekutinou. Chvíľu len hľadel na jej hladinu, v tvári zamyslený výraz. Po chvíli sa však začal usmievať a znovu pristúpil k nám.

"Tak, môžeme?" Spýtal sa nás.

"Stále nechápem, čo máme urobiť." Povedala som mu, keď bola zjavné, že sa nám to nechystá vysvetliť.

"Oh, ja som vám to vlastne ešte nepovedal, však? To viete, už nie som najmladší, a preto je aj moja pamäť trochu deravá. Takže, jediný spôsob ako sa dostanete domov je ten, že nájdete modrý kameň, ktorý plní želania."

"Čože? Myslíte si, že vám naozaj uverím, že existuje nejaký taký kameň?"

"A kde ho nájdeme?" Ignoroval moju otázku Potter a zdalo sa, že on tomu verí. Naivka.

"Chceš mi povedať, že tomu veríš?"

"Samozrejme, že tomu verím. Lilly, žijem v tomto svete už od narodenia a viem, že ak sa to zdá byť úplný nezmysel, je veľká pravdepodobnosť, že je to pravda. Nemôžeš sa spoliehať na svoju logiku, ktorá ti hovorí, že sú to len rozprávky."

"Ale to je blbosť. Žiadny taký kameň neexistuje. A ak by aj existoval, nemyslíš, že už by ho dávno niekto našiel a v našej dobe by bol plne využitý?"

"Tak o tom pochybujem. Naši mi o tom kameni hovorili, keď som bol malý. Vraj ten čo ho vytvoril ho ukryl tak, aby ho nikto nenašiel a aj keby sa to niekomu podarilo je dobre chránený, a preto sa k nemu nikto nedostane. Bolo už veľa kúzelníkov čo sa ho pokúsili nájsť, no nikto sa nevrátil živý."

"A ako ho chceš teda nájsť, keď sa to zatiaľ nikomu nepodarilo? Myslíš, že sme lepší ako dospelí kúzelníci? Pretože ja o tom dosť pochybujem."

Chcel mi niečo odpovedať, keď sa do našej malej výmeny názorov vmiešal starec. Liana zatiaľ stála kúsok od nás a so záujmom nás pozorovala, aj keď netuším, čo ju tak zaujalo.

"Nielen, že ste lepší ako ostatní kúzelníci, ale máte dary vďaka ktorým ste lepší ako samotný Dumbledore, či dokonca Voldemort."

"A vy už odkiaľ poznáte Dumbledore alebo Voldemorta?" To ma naozaj zaujímalo.

"Ja viem o vašej dobe všetko."

"Podľa mňa je to pekná hlúposť. Ako sa my môžeme rovnať niekomu ako oni. Veď patria k najsilnejším kúzelníkom na svete. A my sme len teenagery, ktorý nevedia čo so sebou. Teda, aspoň niektorí." Dodala som, keď som si spomenula aká som bola v poslednej dobe nerozhodná.

"Súhlasím. Nemôžeme sa im rovnať, ale musíme sa pokúsiť ten kameň získať, Lilly, ak je to naša jediná šanca ako sa dostať domov." Povedal mi James a v očiach sa mu zračila naliehavosť.

Čo mám teraz robiť? Dostala som sa do peknej šlamastiky. Som ešte príliš mladá na to, aby som zomrela. Nezažila som toľko vecí a teraz to ľutujem. Na miesto toho ako som stále vysedávala pri knihách, mohla som sa radšej baviť. Ale čo už na tom teraz zmením? Nič.
Takže, mám dve možnosti a ani jedna z nich sa mi nepáči.

Tá prvá je nehľadať ten kameň a tým pádom zostať tu, v tejto hroznej dobe, kde po nás ide banda bláznivých vojakov, ktorí nás skôr či neskôr aj tak dolapia a my skončíte ako bezhlavý Nick.

Druhá možnosť je snáď ešte horšia. Vybrať sa na dobrodružnú výpravu za hľadaním kameňa, o ktorom pochybujem, že existuje a je veľká pravdepodobnosť, že sa nedožijeme ani cesty späť.
Tak či tak, každá možnosť vedie k tomu, že zomrieme.

"Fajn. Aj tak je jedno či môj život skončí tu, alebo niekde pri trmácaním sa za nejakým šutrom." Vzdychla som nad svojou bezmocnosťou, no ostatným sa zjavne uľavilo.

"Nezomriete. Ste výnimočný. Nepoznal som nikoho takého ako ste vy dvaja a to už som prežil niekoľko storočí a ešte aj prežijem, ale viem, že už nikto taký ako vy nepríde. Teda, možno vaše deti by mohli zdediť vaše schopnosti, ale nikto iný nie."

"Čo máte stále s tými schopnosťami? Nechápem čo tým myslíte." Žiadne zvláštne schopnosti nemám, teda okrem ovládania ohňa, ale to je predsa u strážkyne úplne normálne. Žeby narážal na to?

"Všetko sa dozvieš až príde ten pravý čas." Zase to ich "až príde čas". Neznášam tú vetu.

"Ty vieš o nejakých svojich zvláštnych schopnostiach?" Spýtala som sa Jamesa.
Zjavne znervóznel, pretože sa začal ošívať a pozeral všade, len nie na mňa.

"Ja ... ja ... nie ... asi ... no ... nie." Prečo mám taký pocit, že mi niečo tají?

"No, nevadí, asi ste sa trochu sekli, ale nechajme to už tak. Povedzte nám kde nájdeme ten kameň a my pôjdeme." Otočila som sa novu na starca.

Ten len pokýval hlavou a spod dlhého habitu vytiahol dosť starý pergamen, ktorý mi vzápätí podal.
Otvorila som ho. Zjavne to bola mapa, no ja som nemala nikdy dobrý orientačný zmysel, takže máme asi ďalší problém.
James prišiel ku mne bližšie a nakúkal mi cez rameno, aby na mapu videl tiež.

"Táto mapa vás dovedie presne ku kameňu. Ale musím vás varovať. Cesta je dlhá a nebezpečná. Budú na vás číhať rôzne nástrahy a nebezpečia, ktorým sa musíte vyvarovať."

"Ale veď to vedie až na územie Severnej Ameriky. Hm, vlastne v našej dobe je to Severná Amerika." Ozval sa odrazu James a ja som zostala zaskočená. Ako sa v tých čmáraniciach, preboha, vyzná?

"Správne. Ako som povedal. Cesta je dlhá."

"Super, takže sa budeme trmácať cez polovicu zemegule. A pešo." Dodala som znechutene. Ako som si všimla, ani Jamesovi sa táto predstava veľmi nepáčila.

"Tak to aby ste už šli, nie?" Ozvala sa po dlhej dobe zase Liana a s úsmevom nám otvorila dvere, ktorých som si zase nevšimla. No, mám taký pocit, že som si ich všimnúť ani nemohla, pretože tu pred tým ani neboli. Ale už si pomaly zvykám.

Skľúčene som sa pozrela na Jamesa, ktorý sa práve zastavil pri Liane, a tak som sa vydala za ním. Rukou mi naznačil, aby som vyšla prvá. Ešte som sa poslednýkrát pozrela na starca, dúfajúc, že si to nakoniec rozmyslí, ale on sa na mňa len usmial, a tak som sa s tichým veľa šťastia, ktoré som začula, keď som prechádzala dverami, vydala na najnebezpečnejšiu cestu môjho života s Jamesom po boku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama