1. kapitola: Musím odísť!

17. dubna 2009 v 22:55 | SuSiE |  Keď nevieš nájsť cestu ...
Musím ísť!

Takže, je tu prvá kapitola mojej novej poviedky Keď nevieš nájsť cestu. No, neviem čo si o tom myslieť. Je to prvýkrát, čo sa pokúšam o vlastnú tvorbu, tak neviem či je to dobré.Myslím, že to nechám na posúdenie vami.



"Mami?" Ako každý nedeľňajší večer som spolu s mamou a otcom sedela pri telke a sledovala rôzne bláznivé komédie. Mala som tieto dni rada. Každý krát sme sa hrozne nasmiali. Dnešok bol však výnimkou. Nenašla som v sebe tú silu ďalej sa pred nimi pretvarovať a robiť, že sa nič nestalo, keď moje vnútro zomieralo. Nemohla som sa smiať, jesť, existovať. Bez neho už nie. Ani plakať som už nedokázala, bola som prázdna. Len telesná schránka sediaca v miestnosti so svojimi zabávajúcimi sa rodičmi. A tak som sa konečne odhodlala položiť otázku, nad ktorou som rozmýšľala už týždeň, 4 hodiny a 25 minút.
"Hm?"
"Chcela by som ísť aj tieto prázdniny k Belinde." Udivene sa na mňa pozrela. Dokonca aj otec odvrátil zrak od obrazovky. Obidvaja dobre vedeli, že som si už mesiac pred začiatkom prázdnin stanovila presný program svojich činností a rozhodne do nich nezapadal odchod k Belinde. To čo im však stále unikalo bolo to, že som chcela svoj čas tráviť s ním, ale on má už o zábavu postarané. Vlastne odchod bol to najlepšie riešenie tejto situácie. Viem, že to môže vyzerať ako útek pred problémami, ale ja to už nedokážem znášať. Potrebujem skrátka len čas. Čas, aby to prebolelo. A kde by sa mi to mohlo podariť lepšie ako na vidieku?
Belinda je mladšia sestra mojej mamy, ale keďže má len 27, tak oslovenie teta odmieta.
Po prvýkrát som u nej bola na prázdninách asi v svojich desiatich rokoch, keď rodičia museli nutne odcestovať a mňa nemohli zobrať so sebou. Od tej doby tam chodím každý rok. Až tieto prázdniny som chcela urobiť výnimku.
"Prečo? Veď ste si chceli s Alexom užiť prvé spoločné prázdniny." Len počuť jeho meno mi spôsobovalo neskutočnú bolesť. V tejto chvíli som skutočne vďačná, že už nedokážem plakať. Môj výraz však musel prezradiť, že niečo nie je v poriadku, pretože mama ihneď spozornela.
"Stalo sa medzi vami niečo?" Aká jednoduchá otázka a predsa je pre mňa odpovedať až príliš ťažké.
"Rozišli sme sa." Povedala som to potichu s pohľadom zapichnutých do koberca. Keď moje slová dozneli, rozhostilo sa ticho. Vlastne sa mi zdalo, že otec stíšil hlas na televízore, aby mohol lepšie počuť.
"Oh, zlatko, to je mi ľúto." Prišla ku mne a objala ma. Nevydržala som to a rozvzlykala sa. Čo na tom, že slzy neprichádzali? Bolo to už viac ako päť hodín čo som neplakala, a tak to na mňa doľahlo. Mama ma kolísala v náručí a hladkala po hlave.
"Neboj sa, všetko bude zase v poriadku. Musíš tomu dať len čas. A ani sa nenazdáš a objaví sa tu niekto iný. Niekto, kto si ťa naozaj zaslúži a bude ťa milovať." Nechcela som si pripustiť jej slová. Viem, že má pravdu, ale v tejto chvíli to bola tá najhoršia pravda na svete. Nechcela som nikoho iného.
"Mám teda zavolať Belinde, že k nej prídeš?" To bolo prvýkrát čo sa otec ozval. Vedela som, že z toho, že chodím s Alexom nie je nadšený. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ho nemal rád a teraz sa pravdepodobne aj potešil, ale nechcel to dávať najavo a tak radšej mlčal.
"Áno prosím. A povedz, že prídem v piatok." Postavil sa a prešiel do kuchyne, kde sme mali telefón. O chvíľu sa už naším domom rozliehal zvuk tichého otcovho hlasu. Ja som aj naďalej zostala sedieť v maminom náručí.
***
"Dávaj na sebe pozor a sľúb mi, že okamžite ako dorazíš mi zavoláš." Stála som na autobusovej zastávke ovešaná tromi veľkými cestovnými taškami a čakala kým ľudia predo mnou nastúpia do autobusu. Otec sa ponúkol, že ma tam zavezie, ale to som okamžite odmietla. Potrebovala som si utriediť ešte niektoré veci než prídem k Belinde.
"Mami, každý rok tam chodím na prázdniny, tak nechápem ..." Jej výhražný pohľad vo mne uzemnil akékoľvek protesty, "fajn, hneď ako budem môcť ti zavolám." Dodala som zmierlivo.
"Nechceš si to predsa len rozmyslieť? Vieš, mohla by si ísť s nami do Paríža a ..."
"Oci, už sme sa o tom rozprávali. Potrebujem nachvíľu vypadnúť a vidiek je to najlepšie miesto. Bude mi tam dobre, tak ako vždy." Povzdychol si, ale prikývol.
"Fajn, tak sa tu majte pekne." V rýchlosti som ich ešte objala a rýchlo som nastúpila. Moje tri batožiny otec hodil do kufra autobusu za pomoci šoféra a potom som už videla len vzďaľujúce sa siluety mojich rodičov z okienka. Nasadila som si slúchadlá a pozorovala ubiehajúcu krajinu.
Milujem prírodu a všetko s ňou spojené, a preto som sa na každé prázdniny tešila ešte viac ako ostatné deti. Vedela som totiž, že ich strávim na tom najúžasnejšom mieste na svete. Teraz som si však akosi nedokázala vychutnávať nič z toho. Len som sedela a neprítomne sa pozerala z okienka.
Myseľ my opäť zaplavili spomienky. Spomienky na neho.

"Ahoj, máš tu voľné?" Sedela som v autobuse a prehrabávala sa v taške, márne dúfajúc, že predsa len ten mobil nájdem, keď ma niekto vyrušil. Otrávene som zdvihla hlavu a v duchu som nadávala. Bola by som radšej sedela sama. Je to oveľa pohodlnejšie. Keď som však zazrela svojho narušiteľa, trocha som sa zarazila. Tento chalan bol vážne veľmi pekný. Hnedé vlasy ostrihané nakrátko mal nagelované, trocha užšie pery mal skrútené do akéhosi úškľabku a svoje hnedé oči upieral na mňa. Až príliš horlivo som začala prikyvovať na súhlas.
"Vďaka." Sadol si ku mne, no ďalej mi nevenoval pozornosť. Sklamaná som sa opäť vrátila k prehľadávaniu obsahu svojej tašky. Musela som aj pár kníh vytiahnuť, pretože som ju mala dosť preplnenú. Nepekne som zanadávala, keď autobus prudko zabrzdil a mne sa všetko zosypalo na zem. Než som však stihla odložiť tašku a zohnúť sa, aby som si tie knihy mohla pozbierať, objavili sa v rukách môjho záhadného suseda. Začudovane som naňho pozrela. Na tvári mal zase ten svoj úškľabok.
"Myslím, že toto je tvoje." Ukázal na knihy vo svojich rukách. Môj zrak na chvíľu zaletel k nim, no o chvíľu už zase visel na mojom susedovi.
"Vďaka."Odpovedala som mu a vzala si ich späť. Začala som si ich pomaly ukladať do tašky. Svoj mobil asi už neuvidím.
"Prečo si ich vlastne vyťahovala?" Spýtal sa ma.
"Nemôžem nájsť mobil. Myslím, že som ho stratila, pretože už od obeda ho nemôžem nájsť, ale stále dúfam, že som ho len založila. Nechcem si ani predstaviť ako zareagujú naši, keď im to poviem. Mala som ho len tri mesiace." Nešťastne som si vzdychla.
"Nenechala si ho niekde v škole? Trebárs pod lavicou? Alebo v nejakej učebni?" Bol zlatý ako sa mi snažil pomôcť.
"Nie, všetko som niekoľkokrát prehľadala. Pravdepodobne mi vypadol cestou do školy."
"Alebo ti ho niekto zobral."
"Áno, aj to je možné. Lenže to už zistím len veľmi ťažko."
"Nebuď taká deprimovaná. Život ide predsa ďalej."
"To povedz našim."
Celú cestu sme sa rozprávali. Prebrali sme snáď všetky témy, na ktoré sme si spomenuli. Skončili sme, až keď autobus zastavil na mojej zastávke a ja som musela vystúpiť.

Ten deň bol jedným z mojich najšťastnejších. Stretla som svojho princa, čo viac si človek môže priať? Jedine, aby mu to šťastie vydržalo.
Autobus konečne zastavil a ja som sa aj s taškami ocitla sama na stanici. Keďže som Belindu nikde nevidela, sadla som si na lavičku. Prečo tu ešte nie je? Veď vedela o koľkej prídem.
Vytiahla som z tašky mobil a pozrela sa na display. Žiadny zmeškaný hovor ani žiadna smska. To na mňa zabudla? Nestihla som si vytvoriť žiadne ďalšie teórie, pretože ma vyrušil zvuk motoru. Priamo predo mnou zastavila nablýskaná motorka. Človek čo na nej sedel si dal dole helmu a pozrel na mňa. Sedel na nej chalan asi tak starý ako ja, možno starší. Jeho čokoládovo hnedé vlasy s blond melírom mal trocha dlhšie a len tak pohodené okolo hlavy. V modrých očiach mu hrali veselé ohníčky a ostro rezané rysy tváre doplňoval široký úsmev.
"Ty si Carrie Darsonová?" Spýtal sa ma.
"Áno."
"Som Jason Dirck, ale všetci mi hovoria Jessie. Belinda ma po teba poslala. Nečakáš dlho?"
"Nie, som tu asi päť minút. Ale prečo po mňa neprišla sama?"
"Musela ísť niečo vybaviť na úrad. Zabudla, že je to dnes, takže sa ti ospravedlňuje, ale vraj keď sa vráti, tak ti to vynahradí."
"Aha." Nič iné čo na to povedať ma nenapadlo.
"Tak, mohli by sme ísť, nie? Myslím, že tu nechceš prespať."
Chystal sa zobrať moje tašky, no keď videl ich množstvo, na chvíľu sa zarazil.
"Myslím, že toto bude asi problém." Povedal po chvíli.
"No, to bude. Prečo si vlastne prišiel na motorke?"
"Je to môj miláčik. Ale neboj sa, ja to vyriešim. Len si zatelefonujem a všetko bude v poriadku." Vytiahol si mobil a asi päť minút sa s niekým vybavoval. Ja som len ďalej znudene sedela na lavičke a čakala.
"Tak, nevadí, keď počkáme ešte päť minút?" Spýtal sa, keď zaklapol telefón.
"V pohode."
Zliezol z motorky, odstavil ju kúsok od nás a prisadol si ku mne. Chvíľu sme len tak sedeli. Po chvíli však prelomil ticho. Zrejme je to ten typ, čo musí stále niečo mlieť.
"Chodíš sem každý rok?"
"Áno."
"To ja som tu po prvý raz. Naši si chceli urobiť prázdniny a ja som im trošku prekážal." Zrejme si na niečo spomenul, pretože sa zachechtal. Musela som sa usmiať. Bol ako malé dieťa.
"Samozrejme mi to vôbec neprekáža. Dokonca som rád, že som tu, pretože strýko mi dovolí všetko čo si zmyslím, a že ja tých blbostí navymýšľam." Zase sa zachechtal.
"A kto je tvoj strýko? Možno ho poznám." Spýtala som sa.
"Robert ..." Nestihol dokončiť, pretože som ho prerušila.
"Ellber?"
"Áno. Poznáš ho?" Spýtal sa.
"Jasné, že ho poznám. Vždy, keď som sem prišla, strávila som uňho celé dni. Niekedy mi Belinda dokonca vyčítala, že ju zanedbávam."
"Čo ste robili?"
"Učil ma jazdiť na koni. Minulé leto ma dokonca pripravoval na závody."
"Vyhrala si aspoň?"
"Nie, nezúčastnila som sa ich."
"Prečo?"
"No, to je trochu zložité."
"Myslím, že by som to dokázal pochopiť."
"No, ja ... totiž, spanikárim, keď sa na mňa pozerá veľa ľudí." Povedala by som trocha rozpačito.
"Takže to je jediný dôvod prečo si sa nezúčastnila tých závodov?"
"Hm, no áno."
"Máš rada kone?"
"Milujem ich."
"A chcela by si jazdiť? Myslím závodne."
"Už som ti povedala, že ..."
"Áno, viem, máš trému pred ľuďmi. Ale keby si zabudla na ľudí, chcela by si závodiť?"
"Samozrejme, že áno, ale to je nemožné. Na tie pohľady sa nedá zabudnúť." Povzdychla som si.
"Všetko sa dá, len musíš chcieť." Povedal tajomne a žmurkol na mňa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Leila Leila | Web | 18. dubna 2009 v 14:44 | Reagovat

Pekné až na jednu chybu:AKO SI TO MOHLA TAKTO UKONCIT? prosím, moc prosím pohni si s pokračovaním:)
a teraz ku kapči:začiatok pekný hoci smutný, stred pekný a koniec...bože rýchlo prosím napíš pokráčko:)!

2 kikush kikush | Web | 18. dubna 2009 v 20:49 | Reagovat

super super super

3 sandy sandy | Web | 23. srpna 2009 v 15:09 | Reagovat

hmm...som tu prvýkrát a zaujal ma názov tejto poviedky...tak som si prečítala túto prvú kapitolku a páčila sa mi :-) ..naozaj zo začiatku trošku smutné, ale pekné...a keď už na konci po ňu prišiel ten jason...ach, no určite si rada prečítam pokračovanie :-)) ešte sa tu budem musieť trošku poobzerať :D

4 Sunnie Sunnie | Web | 10. října 2010 v 11:48 | Reagovat

páni!píšeš skvelo!teším sa na pokračko, teda kone?
dáš kapitolu v najbližšej dobe, že? :-)
inač, teraz ma napadlo, že mne osobne zuz sibe z facebooku, hľadala som na komente nadomnou tlacitko "like" O.o :-D pretože aj ja som tu poprvý krát

inač, nespriatelíš?

5 cheap bridesmaid dresses cheap bridesmaid dresses | E-mail | Web | 12. ledna 2013 v 15:05 | Reagovat

Fantastic picture! Looking forward for more
http://www.speakdress.com

6 after five dresses after five dresses | E-mail | Web | 12. ledna 2013 v 15:50 | Reagovat

Hmm. I see just what a person imply. Hi, can you occur to have got RSS feed? Im attempting to sign up in order to get improvements. Tell me.
http://www.speakdress.com

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama